O tom, ako som vzlietla - smer USA

      Keďže som lacnejšiu letenku akú mi navrhol tato nenašla, rozhodla som sa pre let Viedeň-Londým-Denver.
     Vstávala som pomerne skoro ráno a na prebudenie som nepotrebovala ani žiadny budík. Bola som mierne nervózna alebo skôr nedočkavá? Samozrejme ako každá správna baba som sa nestihla pobaliť večer pred odletom a ešte ráno som s námahou zatvárala všetky tašky a premiestňovala veci, keďže som zistila, že ani silou vôle tie zipsy nezapnem :D Nasledovalo lúčenie s mojimi starými rodičmi a dvojhodinová cesta do Swechatu (viedenské letisko).
     Naozaj neviem prečo, ale vôbec som sa nebála žiadnych komplikácii vzhľadom na to, že som mala po prvý raz letieť úplne sama a okrem toho prestupovať na jednom z najväčších letísk v Európe (Heatrow). A celkovo som nepociťovala žiadny strach z toho, čo mi rok v Amerike prinesie. Brala som to skôr ako nejaký krátky výlet za dobrodružtvom.
      Na letisko sme dorazili s vyše dvojhodinovým predstihom. Problém nastal pri check-in. Môj kufor vážil 26 kg, namiesto povolených 23 :) Takže nebolo iného východiska len doplatiť 40 eur za nadváhu. A je vraj úplne jedno, či moja batožina váži 24 alebo 32 kg, musím zaplatiť rovnakú sumu. Takže nasledovalo prebalovanie vecí z príručnej batožiny do kufra. Prečo? Najťažšie veci som sa snažila pobaliť do veľkej športovej nikeovej tašky, keďže nikto nekontroluje koľko váži príručná batožina. Ale trepať sa po letisku asi s 12 kg na pleci a s notebookom v ruke nie je bohviečo.Tak som sa snažila z tých 40 eur vyťažiť čo najviac a spraviť moje cestovanie o trochu pohodlnejšie.
      Nasledovalo posledné posedie s rodičmi v jedne letišnej kaviarni a samozrejme lúčenie. Cez pasovú kontrolu som vykročila ako "nový", sám za seba zodpovedný človek.
     O chvíľu som sedela v lietadle. Z domu som si na jedenie takmer nič okrem sladkého nezobrala, lebo tato mi velice vravel, aké je to zbytočné so sebou vláčiť, keď v lietadle tak či tak jesť dostanem. No jeho slová sa bohužiaľ nenaplnili a moje prvé jedlo (po raňajkách) bolo až o 6 večer. Cesta z Viedne do Londýna trvala pomerne krátko (2 h 10 min). Už si ani nespomínam čo som počas letu robila. No jedenie to nebolo :D. Asi som si len listovala v British Airways katalógu a pozerala sa z okna. Nikdy to neomrzí :).

     Na prestup v Londýne som mala presne 2 h 55 min. Ak rozmýšľate ako si časovo naplánovať váš prestup, odporúčam najmenej 2,5 hodiny. Mne táto doba akurát vyhovovala. Nebola som v strese ale zároveň som sa ani nenudila. Ako som pristála na terminály 3, čakala ma dlhá cesta k terminálu 5. Najprv som prešla niekoľkými chodbami, kým som sa dostala k autobusu, ktorý ma zaviezol na požadované miesto. Autobusy chodia asi každé 2-3 minúty. Londýnske letisko je naozaj obrovský kolos a cesta k môjmu terminálu trvala hádam aj 10-15 minút. Pokiaľ ste už v správnej budove, stačí len sledovať tabule, kedy sa na nich objavi váš let a číslo gatu (brány). Bola som trošku nervózna z toho, že môj let tam ešte napísaný nebol, takže som nevedela, ktorým smerom sa pohnúť. Nemala som však problém sa spýtať jedného pána na letisku, či mi náhodou nevie poradiť. Jeho odpoveď vška znela: "Treba len čakať." Okey, tak som si išla kúpiť niečo na pitie a zjesť aspoň tú našu slovenskú horalku. Na letisku je naozaj všetko predražené. Takže som ani nemala chuť "lobziť" po obchodoch a prezerať si Channel či Calvin Klein voňavky. Zbadala som British Airways stánok, ktorý nápismi nabádal ľudí nech sa spýtajú na čokoľvek, pokiaľ majú otázky. Keďže sa čas môjho odletu blížil a stále som nevedela kam ísť, využila som priležitosť a ochotní, milí zamestanci mi na papierik napísali číslo môjho gate. Výťahom som sa zviezla na prízemie, nastúipila do vlaku a na druhej zastávke vystúpila. Sedadlá pred gatom sa začali pomaly zapĺňať. Konečne som mala čas napísať sms, že som v poriadku a celý "náročný" prestup som zvládla s prehľadom.

     Toto lietadlo bolo už oveľa väčšie než to prvé. Myslím, že v jednom rade bolo 10 miest. Jesť som konečne dostala, dokonca 3 krát! :D Ponúkli ma aj vínkom, ktoré som samozrejme neodmietla, keďže tu v Amerike si nemôžem ani pričuchnúť :D Najviac sa mi páčila obrazovka, ktorú mal každý pasažier na sedadle pred sebou. Výber filmov bol naozaj kvalitný! Také filmy, ktoré len sa len prednedávnom premietali v kine. Popravde som si nevedela ani vybrať. Nakoniec zvíťazil film s anglickými titulami Green Hornet. Bolo pre mňa jednoduchšie čitať než počúvať angličtinu v tom hluku. Let trval vyše 12 hodín. Naozaj netuším ako je možné, že mi takáto dlhá doba ubehla tak rýchlo A to som sa zmohla len na jeden film! Zvyšok letu som prespala. A mimichodom, milujem jedlo v lietadle! Vždy som celá štastná keď môžem rozbaľovat všetky tie malé kelímky a sáčky a ochutnávať :).

      Do Denveru som priletela s 8 hodinovým posunom. Kým oni mali len večer ja som mala už hlbokú noc. Chodila som ako mátoha :D. Denverské letisko je nádherné. Fascinovali ma rozvešané obrazy indiánov na chodbách a prijemná indiánska hudba pustená z reproduktorov. Cez presklené okná som videla obrovské kopce, respektíve hory a všetko dohromady vytváralo skvelú atmosféru.
     Cez pasovú alebo imigračnú kontrolu som prešla pomerne rýchlo. Z lietadla som sa rvala medzi prvými, aby som nemusela čakať. Aj tak mi to vôbec nepomohlo, keďže môj kufor, ako naschvál, dlhú dobu neprichádzal :D Ako sa mi nahromadili moje 3 tašky, bunda, mikina, rohodla som si zobrať vozík, ktorý mi celý proces prenosu batožiny uľahčil.
   
     V príletovej hale na mňa už s úsmevom, s plyšákom v ruke a so slovenskou a americkou vlajkou na mňa čakala Kelly so Sarah. A vydali sme sa na 1,5 hodinovú cestu "domov".