Ako to všetko začalo?

     O výmenné pobyty som sa začala zaujímať v prvom ročníku na strednej škole. Dovtedy som vlastne ani netušila, že takéto možnosti existujú. Celý tento kolotoč bláznivého dobrodružstva roztočila prezentácia jedného sympaťáka z vedľajšej  školy, ktorého úlohou bolo propagovať agentúru s názvom EF. Jeho monológ však na mňa veľmi zapôsobil. Rozprával nám o svojom roku strávenom v USA. S nadšením opisoval svoju hosťovskú rodinu, ktorá s ním precestovala kus Ameriky a ukázala mu pestrosť života, zvykov a kultúr, ktorými táto krajina rozhodne nešetrí. Bola som ním očarená. Alebo skôr myšlienkou, ktorá mi začala vŕtať v hlave. Tiež som chcela zažiť niečo podobné. Ale za najväčšiu prekážku v splnení môjho sna som považovala náklady na pobyt, ktoré sa mi zdali naozaj prehnané a ani vo sne by ma nenapadlo, že by boli moji rodičia ochotní utratiť takúto čiastku. Preto som sa o tejto prezentácii zmienila len okrajovo, ako o niečom čo ma veľmi zaujalo ale neočakávala som od rodičov žiadnu odozvu.

     Podstatná zmena nastala koncom júla 2010 počas dovolenky s mojím ockom na gréckom ostrove Kréta. Tam som spoznala jedno milé dievča, ktoré pracovalo ako animátorka v hoteli v ktorom sme boli ubytovaní. Zaujímalo ma, kde sa naučila tak plynule rozprávať po anglicky. Bola som od nej len o niekoľko rokov mladšia, ale moja angličtina sa s tou jej nedala ani zďaleka porovnať. Po krátkom rozhovore som zistila, že sa ako tretiačka zúčastnila výmenného poybtu v Amerike. (Pokiaľ rozmýšľate, kedy sa na túto cestu vydať, radím vám v 3. ročníku. Ste už takmer dospelý a tým pádom aj viac psychicky pripravený na tak veľkú zmenu. Poznám však aj dievča, ktoré sa rozhodlo stráviť rok USA práve v štvrtom, maturitnom ročníku. Nie že by nebola šikovná a múdra ale prilietať počas roka na Slovensko kvôli maturitným skúškam? Pfuj! Tak to jej teda určite nazávidím. Takže otázka kedy? je dúfam náležite zopovedaná.) Išla cez agentúru Ices a bola s ňou veľmi spokojná. Dostala sa do obrovskej rodiny, s ktorou zažila počas jedného roku také udalosti, aké by u nás na Slovensku, a v jej rodine, nezažila možno za celý život. Svadba, promócie, narodenie dieťatka, proste všetko na čo si len spomeniete. Tento rok zhodnotila ako veľmi prínosný čo sa týka viacerých oblastí. Patrili do nich zlepšenie angličtiny, spoznanie americkej kultúry, precestovanie neznámeho svetadiela, osamostatnenie sa a získanie určitej dávky zodpovednosti. Svoje rozhodnutie ísť do Ameriky vraj dodnes neoľutovala.

     Po tomto rozhovore som bola ešte viac vzrušená a nadšená než vtedy, pol roka dozadu. Len tak mimochodom som ockovi spomenula, aká je Meggie super, čo všetko zažila, kde všade bola a aké skvelé zážitky má. A on sa ma zrazu spýtal: "Aj ty by si chcela ísť?" Moju odpoveď asi všetci poznáte. Musela by som byť hlúpa a totálny srab aby som takejto príležitosti povedala nie. A od tohto dňa sme sa začali o mojom tajnom sne rozprávať ako o niečom oveľa reálnejšom. Rozmýšľali sme kde by bolo asi tak najkrajšie bývať, ako to tam chodí na školách, v rodinách atď. Bola som naozaj úprimne prekvapená, že ocka samého napadlo, aká skvelá príležitosť by to pre mňa mohla byť a bez akéhokoľvek prehovárania na to pristúpil.
    Odvtedy som sa len roztápala v snoch o Amerike...