Vianoce

Santa v obchoďáku

      Človek by povedal, že prežit Vianoce v cudzej krajine musí byť neobyčajný zážitok. No ja hovorím, že práve počas týchto sviatkov si naplno uvedomíte ako vám chýba rodina, priatelia a zabehnutá rutina Vianoc v kruhu najbližších.
      Vianočné pesničky už obeletovali rádia od Dňa Vďakyvzdania a rovnako to bolo aj s výzdobou na domoch či v obchodných centrách. Takže atmosféra Vianoc sa niesla v povetrí už asi 4 týždne. Asi najžhavejšou vianočnou novinkou bola prerobená verzia All I want for Christmas is you od Justina Biebra a Mariah Carey , ktorou som sa nechala uniesť ako každý iný. Kelly mi 1. decembra doniesla z obchodu čokoládový adventný kalendár, ktorý však zďaleka nie je taký bežny ako u nás. Kúpila ho vo World Markete kde zoženiete dokonca aj oplátky! Predchádzajúce exchange študentky z Európy sa ho domáhali, tak ju napadlo, že aj mňa niečo také poteší. A mala pravdu. :) To je však jedna z mála vecí, ktoré ju napadlo urobiť na spríjemnenie môjho pobytu. No to už je iný príbeh, sústreďme sa na Vianoce.
       Prázniny mi začali  19.decembra v pondelok. Už si ani nepamätám, čo som celý čas robila. Cez víkend som išla do Denveru, rozlúčiť sa s kamarátkou z Nemecka, ktorá už o 2 týždne odchádza domov. Prišla len na jeden semester. Nakupovali sme vianočné darčerky a v obchodnom dome sme strávili 9 hodín! Nechápem, ako mi mohol deň ubehnúť tak rýchlo. Asi sme si vianočné šialenstvo užívali na plno, nevnímali sme čas. :) Večer sme si pozreli 2 filmy a v nedeľu na obed som sa vrátila domov. No a potom nasledoval pocit zúfalstva čo ja len budem tie 2 týždne doma robiť?! Takúto "hystériu" mám vždy na začiatku práznin a ani sa nenazdám a už je koniec a musím ísť späť do školy. No ale tu je to iné. Keď niekoho zavolám von, nie som si istá či sa vtieram a či dotyčná osoba vôbec má záujem sa so mnou stretnúť. No a málokedy sa stane, že ma niekto len tak zavolá von. Počas školy to ani nevnímam, som príliš zaneprázdnená a vždy sa mám s kým rozprávať, nikdy nie som sama. No cez prázniny si žije každý svoj život, so svojimi kamarátmi a svojou rodinou. A očividne im to vyhovuje a nenapadne im ma zahrnúť do svojich plánov. Vždy som si našla niečo na zabitie času, no bolo mi smutno, že nemôžem zavolať kamošom či sa nepôjdu len tak prejsť bez toho, aby som sa cítila trápne a zúfalo. A moja host rodina mi bohužiaľ túto situáciu ani troška neuľahčila. No a zvyšok týždňa som strávila pozeranim seriálov, čítanim knižky od Nicolasa Sparksa - Last song, bola som v kine na New Year´s Eve a potom som prespala u kamošky. Paul ma zobral do obchodov, kde som nakúpila asi milión papierov na scrapbooking a dalšia kamoška ma pozvala na jej prvý koncert do malej kaviarne v downtowne, kde spievala a chalan z našej školy hral na gitare. Príjemné rozptýlenie. Zopár krát som sa stretla s Lovisou, exchnage študentkou zo Švédska, ktorá býva kúsok odo mňa. A samozrejme s Brandonom, mojím susedom, ktorý ako málokto si na mňa vždy nájde čas. Dokúpila som s ním posledné vianočné darčeky.

      Prišiel Christmas Eve. Budík ráno o 4:30. Zaujíma vás prečo? Kelly ma prihlásila na dobrovoľnú dvojhodinovú pracovnú smenu od 6 do 8. Jednalo sa o tzv. North American Aerospace Defense Command alebo skrátene NORAD a presnejšie Official Santa Tracker. Deti z celého sveta telefonovali, či písali e-maily a my, dobrovoľníci, Santovi stopovači, sme im ohlasovali aktuáulnu polohu Santa Clausa. Najprv som nápadom vstávať ráno v tak absurdnú hodinu ani len trochu nadšená nebola, no táto práca ma doslovne očarila. Mojou povinnosťou bolo odpisovať na e-maily, keďže na telefonovanie som si netrúfla. Obdržala som maily naozaj z každého kútu sveta. Japonsko, Anglicko (ktoré bolo asi po Amerike najviac frekventované) a dokonca aj Czech Republic! Tejto rodinke som sa snažila odpísať v ich jazyku, čo však nebolo tak jednoduché ako sa zdá. Česky rozumieť rozumiem bezpochyby, no mojím pisaním som si veru tak istá nebola. No treba uznať, že boli prekvapení keď im odpísala exchange študentka zo Slovenska. :) Decká sa pýtali rôzne otázky ohľadom Santu napr.: Ako sa dostane do ich domu, ked nemajú komín a bývajú v apartmáne, alebo ako dokáže rozniesť darčeky za jedinú noc. Na pár z nich som odpoveď poznala, stačilo nakuknúťdo príručky. No na iné otázky a prosby bolo ťažšie odpovedať. Niektoré maily ma úprimne dojali. Jedno dievčatko si prialo k Vianociam, aby sa jej babka vrátila späť a aby dostala šteniatko. Iné dievča nikdy nedostalo žiadny darček no stále verí v Santu a ďakovala nám za to, čo robíme. Tak sa nedivte, že som sa prihlásila aj na druhú smenu. :) Bola som naozaj unavená, ale za ten pocit to rozhodne stálo! A navyše cookies a iné občerstvenie zdarma! 

     Ďalšia smena nám začínala o 10, tak sme sa s Kelly zastavili v jednej reštaurácii na raňajky. Typické americké! Slaninka, opekané zemiaky a vajíčko. No na mega muffin som už bohužiaľ miesto v žalúdku nemala, tak som si ho nechala zabaliť a zjedla neskôr na obed. Druhá smena prebehla v podstate rovnako. Stretla som tam dokonca ďalšiu výmennú študentku s jej hosťovskou rodinou, ktorý túto službu, rovnako ako Kelly, robia už zopár rokov. Kelly priznala, že ani jedna z ich predošlých dievčat sa neodhodlalo prísť aj na druhú smenu a namiesto toho si radšej vybralo obednajšiu siestu. No mňa táto práca obohatila, cítila som sa šťastne, aj napriek únave. 

     Na obŕazku môžte vidieť ako celá NORAD operácia vyzerala. Satelity monitorovali Santu a Google Earth zobrazoval jeho cestu a presnú polohu. Kelly pridala na zoznam miest Trenčín a Bratislavu a nejakým nedopatrením sa na mape objavili aj dediny, o ktorých som v živote nepočula. Takže všetkým deťom, ktoré telefonovali alebo mailovali okolo 23:30 európskeho času bolo povedané, že Santa roznáša darčeky práve v Trenčíne. :)

Lovisa a ja

      Po tom, čo som sa vrátila domov, skypovala som s tatom a prvý krát aj s mojou tetou a ujom. Už keď som bola konečne nachystaná na krátke zdriemnutie, Lovisa mi napisála sms, či nechcem ísť na prechádzku. Tak si vravím, hádam neprespím americké Vianoce! Boli sme síce len na chvíľku, no na krátky rozhovor to stačilo. :) 

     A ako som sa vrátila domov, začala som sa pomaly chystať na Štedrý večer. Môj dobrý kamarát a sused Brandon ma pozval na večeru, alebo presnejšie povedané jeho mama. Brandonovu rodinu mám naozaj rada. Starajú sa o mňa, cítim sa s nimi dobre, uvoľnene a mám rada ich spoločnosť rovnako ako majú oni radi moju. Vďaka nim som mala možnosť zažiť pravé americké Vianoce! Síce darčerky rozbalovali večer, rovnako ako my, neboli to predsa len Vianoce na ktoré som bola zvyknutá z predošlých 17 rokov. No malo to svoje čaro a som im neskutočne vďačná za toto milé pozvanie. Na návštevu okrem mňa prišiel aj Brandonov ujo, lepšie povedané dobrý rodinný priateľ, jeho syn so snúbenicou, sestra s priateľom, adoptovaný černoško (v podstaté chalan, ktorého sponzorujú) a to spolu s brandonovými rodičmi znamenalo 10 ľudí za štedrovečerným stolom. Také veľké Vianoce som ešte nikdy nezažila. Na večeru sme mali lasagne a meatballs (mäsové guľky), čo sa rozhodne nezhoduje s našou stradičnou šniclou, rybou, slepačou polievkou a zemiakovým šalátom! No nemôžem sa sťažovať, aj táto varianta bola veľmi chutná. :) Z minulej Thansgiving návštevy som sa ponaučila, že prísť s plným žalúdkom sa do tejto domácnosti neoplatí. Takže tento krát, ako som už spomínala, mojím jediným jedlom okrem raňajok bol muffin. 
      A po večery nasledovali darčeky. Keby ste len videli koľko ich bolo okolo stromčeka. A nie jedného, ale dvoch! :D Aj pre mňa bol jeden učený. Dostala som červený hollister sveter, ktorý sa mi mimochodom veľmi páči. Bradon sa priznal, že mal pre mňa taktiež nachystaný darček, ale nevie kde ho odložil. No paráda, dúfam, že ho čo najskôr nájde!:D Ešte aj s Alyssou si niekoľko dní sľubujeme vymeniť naše darčeky a stále sme sa k tomu nedostali. A aby som nezabudla, ani ja som samozrejme neprišla s prázdnymi rukami. Bradon odo mňa dostal DVD Hangover 2 a Sturbucks gift card, jeho tatovi som kúpila CD a mamine sprchový gél spolu s telovým mliekom. Myslím, že som dobre vybrala. :)

Rovnaké tričko som aj ja dostala

Kellyn vysnívaný rupsak "Ohio State"

     Na druhý deň, vo sviatočné ráno ma zabudil Paul klopajúc na dvere. Až vtedy som ucítila tú slaninku, ktorá rozvoniavala po celom dome. Kelly pripravila špecíálne raňajky, french toasty s pomarančovým ďzúsom. Málokedy sme spoločne neraňajkovali, takže áno, tento deň bol výnimočný vo viacerých smeroch. Po raňajkách sme sa vrhli na darčeky. Okey, nie doslovne. Paul nie je bohvieaký fanúšik Vianoc no aspoň Kelly sa snaží túto tradíciu zachovávať. A čo som od nich dostala? Tričko, ktoré kúpili v Puerto Ricu počas plavby Karibikom, ďalšie 2 tričká s nápisom "Stark University" a "Jantosovicova University". Moje dlhé preizvisko, aj na slovenské pomery, vyzerá celkom smiešne, no každopádne je to pekný suvenír. Ďalej som dostala 3 klbká vlny, čo nebudem klamať ma dosť prekvapilo. Kelly mi chcela niečo uštrikovať, alebo ma poprípade naučit ako si zapliesť svoj vlastný šál. No bohužiaľ, už sa k tomu nedostaneme. A poslednými darčekmi bola čokoláda tobleron a pravdepodobne karlovarské oplátky, ktoré ako som spomínala zohnala vo World Markete. A čo som robila po zvyšok vianočného dňa? Úprimne si už nepamätám. Tipujem, že sa nič zvlášť zaujímavého neudialo. 

Torta, nie len pekná ale aj chutná! ;)

Trošku gýčová výzdoba

Brandonov dom

Najzlatšie bábätko v obchoďáku

Prvá (dúfam, že aj posledná) návšteva nemocnice

      Počas volejbalovej sezóny som sa ako správny športovec nezaobišla bez zranenia. Nešlo o nič vážne, iba narazené prsty. Najprv prostrednik na pravej ruke, ktorý mi páskou trénerka prilepila k druhému prstu, aby som mohla na druhý deň nastúpiť na zápas. Keď sa mi to počas tréningu stalo, mala som až čierno pred očami. Ale zápas som v pohode odohrala, dokonca sa mi lepšie podávalo než zvyčajne.:) O pár dní sa ten istý scenár zopakoval s mojím ľavým palcom. No problémom je, že už ubehli hádam 2 mesiace a stále ma pri niektorých pohyboch tie prsty bolia a navyše môj prostredník je stále mierne napuchnutý. No mierne znamená asi tak, že doteraz naň nemôžem navliecť prsteň.
     Ako som prvý krát hrala tenis, začalo ma bolieť pravé zápästie pri úderoch. Nikdy predtým som s tým nemala problém. Tak som sa po odporúčaní maminy rozhodla ísť navštíviť doktora.
      Najprv som musela zavolať do mojej poisťovne, oznámiť im, že mám zranenie. Povedali mi, že môžem navštíviť ktoréhokoľvek doktora. Tak som zavolala do najbližšieho zdravotného strediska. Bol už večer, no mali otvorené až do 7, tak ma tam Kelly odviezla. No problém nastal, keď som im predložila moju kartičku poistenca a claim form. (Dokument, ktorý som doma vytlačila z internetu. Je to v podstate potvrdenie o poistnej udalosti, ktoré musím mať vyplnené, pokiaľ chcem, aby mi všetky náklady preplatili). No toto stredisko ma odmietlo zobrať, keďže im niektoré poisťovne doteraz peniaze neposlali. Musela by som im zaplatiť 150-200 $, ktoré by mi síce poisťovňa NIEKEDY preplatila, no napriek tomu sa mi táto predstava vôbec nepozdávala. Sestričky boli také milé že obvolali všetky nemocnice v okolí a našli tú, ktorá nemala voči claim form žiadne výhrady.
      Pri okienku mi sestrička dala papier na vyplnenie. Len bežné údaje ako meno, adresa, dátum, podpis atď. Po pár minútach ma zobrali, usadili na stoličku, odmerali mi puls a na zápästie nasadili náramok.
      Presunula som sa do malej miestnosti, sadla na posteľ a  čakala na doktora, ktorý sa ma neskôr opýtal pár otázok o zranení a poslal ma na rentgen. Sestrička mi urobila zopár snímkov. Potom som spolu s Kelly sedela niekoľko minút v tej istej nemocničnej izbe čakajúc na doktora, ktorý si obzeral rentgeny. Doktor bol týpeček. Niečo na spôsob Dr. Housa, rovnako sarkastický humor, len o trošku viac priateľskejší. Povedal mi, že s mojimi kosťami je všetko v naprostom poriadku, to len tieto zranenia sa tak dlho liečia. A vraj po Vianociach to bude opäť v poriadku, tak ako predtým. No momentálne ostáva už len jeden týždeň do Vianoc, tak som zvedavá či mal pravdu a či budem môcť opäť navliecť môj prsteň. No mala by som pravdepodobne začať užívať tie lieky, čo mi predpísal, že? :D Úplne som na ne zabudla.
      Mala som štastie, že som poistená, lebo tu v Amerike to vôbec nechodí tak jednoducho ako u nás. Na Slovensku platíme väčšinou veľke prachy za zubárov, no tu to tak funguje s každým doktorom. Kelly mi vravela, že nemocnice potrebujú peniaze v prípade, ak ich niekto bude súdiť. Takže každá návšteva doktora, každý zákrok niečo stojí.
      No tak či tak, dúfam, že už sa nenaskytne ďalší dôvod navštívenia nemocnice. Bola to dobrá skúsenosť. Ale jeden krát stačilo. :)

Thanksgiving a šialenstvo s názvom BLACK FRIDAY

      Thanksgiving alebo po našom Deň Vďakyvzdania je vo všeobecnosti sviatok, pri ktorom sa v dome od rána pečie moriak, na obed sa stretne celá rodina, nažerie sa až do prasknutia a sadne v obývačke k futbalu. Nepreháňam. :D No náš spôsob oslavovania Thanksgiving bol predsa len o trošku odlišný.
       Z domu sme odchádzali ráno o 10:40. Zobudil ma budík, ináč by som dovesela vyspávala celé odpoludnie. Nechápala som, prečo musíme odchádzať na obed tak skoro. Nikdy neobedujem o 11, možno len v škole, keď som už hore od 6 rána. No moja milá rodinka si aj počas vikendov klábosi dole v kuchyni, v takýchto skorých ranných hodinách a papá raňajky. CRAZY! Ja som ich rovno vynechala a šetrila si miesto na obed. (Nakoniec tento obed pre mňa znamenal okrem raňajok aj večeru :D ).
      Ako vravím každá normálna americká rodina Deň Vďakyvzdania trávi pekne doma, prípravami obedu a zdobením príbytku vianočnou dekoráciou. (Áno,  24.november je, ako hovorí Kelly, správny čas začat s vianočnou výzdobou). No ale moja host família je akási pohodlná, nechce sa im ani variť ani po sebe upratať, tak sme sa vybrali do bufetu. No znie to sedlácky uznávam, ale v skutočnosti bufet tu v amerike znamená miesto, kde zaplatíte asi 13 dolárov a môžte sa najesť do sýtosti (čo ja dosiahnem väčšinou už pri predjedle), vybrať si z množtva jedál a zákuskov a priložiť si koľko vám len hrdlo ráči. My sme tentokrát išli do bufetu, ktorý sa nachádza na vojenskej základni. (Už som myslím že spomínala, že každý druhý je v CS vojak alebo vojak vo výslužbe. Oni tu máju ako keby také malé mestečko v meste, kde nájdete obchody, domy, bowling, plaváreň, kostoly, tenisové kurty, reštaurácie...) No vyzeralo to tam naozaj pekne, na úrovni. Ako predjedlo som si naložila krevety, cherry paradajky a inú zeleninu, obliate omáčkou. Pocit hladu bol už zahnaný, ale pokračujeme. :) Z raňajkového menu oškvarená slaninka, mini párky, kuracie nugetky a biskvit. A z hlavného jedla opäť z každého roška troška. Samozrejme slávny moriak, hovädzie, ryba, zemiaková kaša (to už jak na Slovensku) a sladký zemiak, ktorý chutil jak zákusok! Takže stačil mi len jeden hryz. A keď som už myslela, že do seba nič nevpracem, vybrala som sa s tanierom po zákusky. Tradičný Pumkin pie nesmel chýbať spolu s kopou ďalších ochutnávok. Zjedla som asi len polku z toho čo som si naložila. Mala som pocit, že o chvíľku môj žalúdok exploduje! No ale čokoládovej fontáne s jahodami, som predsa nemohla odolať! Takže posledná dávka 3 jahôd a 1 marshmellowu omočených v čokoláde. Mhhhh. :)

Moriak

     Ako si tam sedím nehybne v kresle, snažiac sa tráviť potravu a urobiť nejáke miesto pre jahody, Kelly mi oznámi že si mám radšej pohnúť, lebo máme už asi len 10 minút do odchodu. Kukám na ňu a myslím si svoje :D. To mi už len je udalosť, keď máme limitovaný čas na obed. Vraví mi, že musíme odísť, lebo prichádzajú ďalší hostia, takže treba uvoľniť stôl. _Oo_
     Domov sme prišli okolo jednej. Bola som pozvaná k susedom na TRADIČNÝ thanksgiving obed na pol 3. Okrem toho ma pozvala aj kamoška na večeru, ktorá mi v smske píše: Since you didnt eat a REAL thanksgiving dinner do you want to come over and eat with us? :). Takže za čo som vďačná? Za skvelých kamošov, ktorých som si tu našla! No ako som došla k susedom na návštevu, jedla som sa ani len nedotkla. :(  Bola som akurát tak smädná! No všetci sme posedeli pri telke, porozprávali sme sa, vyspovedali ma či máme na slovenku futbal (myslím tým ten ich americky football, nie soccer), tak vravím že nie, ale máme celkom dobrých hokejistov, alebo sme aspoň mali :D, tak som ich im vymenovala a poznali Gáborika, Budaja a Cháru. A tak sme si klebetili o všetkom možnom. V prvom rade sme sa dohadovali ako bude prebiehať Black Friday, keďže boli taký milí a ponúkli sa, že ma zoberú s nimi. Dala som si aspoň kúsok zákusku a o piatej som sa rozlúčila, prebehla cez cestu a bola opäť doma. To že som bola unavená, pravdepodobne z tolkého jedla mi hralo do kariet. Na ráno som si totižto nastavila budík na 2:20! Keď tak nad tým rozmýšlam, táto nočná hodina sa ešte ani nedá nazvať ránom. Tak som pekne zalahla do postele už o 19:30 a mala som necelých 7 hodin spánku.
      Pre tých ktorí o Black Friday nikdy nepočuli. Jedná sa o deň po Vďakyvzdaní, keď pomaly každý obchod ma veľké zľavy. Čo znamená 50% alebo aj 70% z ceny. No ako som dnes zistila, niektoré obchody (nemenovaný Tommy Hilfiger) cenovku odstrihli, nalepilli novú, a tvárili sa aké skvelé 40% zľavy majú!
      A z histórie, ako mi vysvetľovala Sarah (kadetka, ktorá k nám cez víkendy chodí na návštevu plus oprať oblečko), Black Friday je preto "čierny" lebo týmto dňom začínajú obchody opäť profitovať po dlhej dobe. V účtovníctve sú červenou farbou označované záporné hodnoty a čiernou plusové. Keďže Dňom Vďakyvdania začína vianočná sezóna, Čiernym piatkom začína predvianočná nákupná horúčka. Obchody za desaťročia prilákavajú ľudí na skvelé ceny, ktoré neskôr vcholia zľavami po Vianociach. A keď už som takto načala tú históriu, Deň Vďakyvzdania vznikol už v dávnej dobe, keď európania zakotvili na americkom kontinente a spoznali indiánov, ktorí im ukázali ako zožať obilie a iné plodiny, zúžitkovať ich a pripraviť sa na zimu. Takže európania im boli pochopiteľne za túto pomoc vďačný. Ako mi to Kelly povedala pýtam sa jej, že či z toľkej vďačnosti ich potom pozabíjali? - "V podstate", odpovedala mi. No dodala, že nikde neboli nájdené dokumenty o tom, ako to všetko v skutočnosti bolo. Toť krátka historická vsuvka. :)

      Hodinku mi trvalo pripraviť sa a o 3:20 sme vyrážali. V obchode do ktorého sme mierili som si v podstate ani neplánovala nič kúpiť, no keďže je môj Black Friday pravdepodobne len raz v živote, chcela som ho prežiť na plno. Susedia plánovali kúpiť počítač, ale ako sme sa dostali do vnútra, po asi 5 min. čakáni v 60 m rade, povedali nám, že ak chceme kúpiť nejakú zlacnenú elektroniku, musíme si vypýtať jeden z kupónov, ktoré mohli byť už minuté, keďže ľudia si preň prišli už o druhej v noci. My sme dorazili AŽ o štvrtej. No tento supermarket bol taktiež na vojenskej základni, takže ľudia boli o čosi slušnejši a civilizovanejši. Žiadne bitky sa nekonali. No pozrite sa na fotku, ktorú dnes zverejnil ďalši exchange student, ktorý bol ako väčšina nakupovať vo Walmarte. Som rada, že som sa tajekto tlačenici vyhla. 

      Okolo piatej sme sa vrátili domov, zobudili Brandona, ich syna, môjho spolužiaka v Pre calculus triede. Dali sme si kávu, ja pomarančový džús a vyrazli sme smer Denver, nákupné centrum Park Meadow. Neviem či poznáte medzi týnedžermi obľubené značky ako Hollister, Abercombie & Fitch a Aéropostale. Kamoš mi povedal, že tieto značky patria vlastne pod jedného výrobcu. Od 4 do 9 ráno bol v každom z nich výpredaj, všetko za 50%, vrátane už predtým zlacnených vecí. Takže károvanú košelu, ktorú by som normálne kúpila za 88 dolárov, som dostala za 20. Čo v prepočte znamená cca 15 euro. Keď som však bola v Londýne tento obchod ponúkal produkty za rovnaké ceny no v librách, čo znamená neporovnateľne viac eur. Takže som výhodne a hodne nakúpila, tak vám poviem. :) Potom sme sa presunuli do outletového obchodného domu Colorado Mills, ktorý mal rovnako zľavy. Kúpila som si mikinu v American Eagle (ďalši z obľúbených obchodov mojich rovesníkov v Amerike) so 40% zľavou. A ptm som nakúpila vo Victoria Secret opäť za 50% lacnejšie.

      Niektorý tento "sviatok" považujú za bláznovstvo (nie je divu, keď zopár nadšencov kempovalo už od pondelka pred bránami jedného z elektro obchodov) a vyberú sa radšej do prírody, ďaleko od náhlenia a stresu z nakupovania. No pre mňa je tento stres príjemným pocitom, jemným šteklením v bruchu :D Takže s istotou môžem oznámiť že Black Friday je rozhodne jeden najvzrušujúcejší sviatok v roku!

Moja volejbalová kariéra

      Prvá etapa, prvý trimester je za mnou. Niežeby som počítala mesiace či dni, ale športové krúžky sú rozdelené do 3 sezón, takže sa to dá ľahko odvodiť, keďže moja jesenná volejbalová sezóna skončila pred 3 týždňami. V piatok 28.októbra bol náš posledný zápas. Hrali sme dva zápasy a obidva sme prehrali. Stačilo poraziť jeden tím a postúpili by sme ďalej. Takto sme skončili v našej skupine 3. zo 16, čo si myslím, že je celkom pekné umiestnenie.
     Tento článok som začala písať už minulý týždeň, uznávam že najaktuálnejší vôbec nie je, ale chcela som ho dokončiť, v podstate zhodnotiť moju volejbalovú "kariéru" v Amerike :D
     Priznávam sa, že mi budú tie každodenné tréningy chýbať. No bola to drina. Zo školy som dennodenne chodila o 6 večer. Zo pár krát sme mali sobotňajší turnaj. To som bola preč od osmej ráno do osmej večer. Pamätám sa, ako som prišla zničená domov, s modrinami po celých kolenách, no cítila som ten pocit zadosťučinenia, že moje tvrdé pády mali zmysel a vyhrali sme.
     Hrala som v základe, bola som súčasťou tímu. No pravdupovediac prišli aj chvíle keď ma to vôbec nebavilo a bolo mi viac menej jedno či vyhráme alebo nie. Škoda, že tento pocit prišiel aj v tie posledé dôležité zápasy. Ale nejde tu len o odhodlanie viťaziť u jednotlivca ale u celého tímu. No môžem s istotou povedať, že keď sa nechcelo mne, nechcelo sa ani zvyšku tímu. Akoby sa ten postoj a nálada prenášala z jednej na druhú. Asi preto viac preferujem single športy. Čo si spackáš to máš. :)

      No našla som si zopár výborných kamarátok, kvoli ktorým sa na tie každodenné tréningy určite oplatilo chodiť. S Timeber a Alyssou si doteraz občas vyrazíme. A naša trénerka bola neskutočne milá osoba! Neučí na našej škole, takže už ju nebudem naďalej vidať a bude mi naozaj chýbať. V posledný tréning (lepšie povedané v posledný predpokladaný tréning) nám doniesla cupcakes a raz nás pozvala ku nej domov, sledovať náš prvý zápas a pohostila nás pizzou, sladkým a nápojmi. V chodbe mala mega vypchatého medveďa, ktorého zastrelil jej muž v Alijaške. Samozrejme smile & picture! ;)
     Asi najväčším sklamním bolo, keď sa jedna z najlepších hráčok, blokárka Daniel rozhodla ku koncu sezóny skončiť. Otriaslo to celým tímom. Museli sme urobiť kompletné zmeny v zostave. Trénerka postavila smečiarku Sidney na post blokára a tým pádom dostala šancu ďalšia hráčka Mikaela ktorá predtým ani nehrávala. Ono sa to povie, že volejbal je pre 6 ľudí, takže ten jeden človek až taký podstatný byť nemôže, no to neplatí v prípade ak sa jedná o kľúčového hráča. Všetko teraz mohlo byť inak. Myslím si, že to čo urobila bolo neuveriteľne sebecké a nefér voči tímu. Jej odôvodnenie odchodu bolo, že sa nezabáva a že ju nebaví hrať za školu. Tak na to mohla myslieť skôr.
   

Naša telocnična v nie veľmi preplnený zápas :D

       
     Volejbal na americkej HS sa nedá ani zďaleka porovnať s tým, ktorý som hrala minulý rok za trenčiansky klub. Náš prvý zápas bol proti najväčším rivalom školy - Sand Creek HS. Ako prvé nastúpili najmladšie hráčky v tíme JV.Vždy sme im museli prísť preukázať podboru a pomôcť. Takže pre nás, najlepšie volejbalistky to znamenalo byť v telocvični od začiatku až do konca. Čo bolo od 4 až do 8-9 večer. Záležalo koľko hier sme odohrahali. JV boli doslova amáteri. Sledovať ich bolo občas trápenie :D. Po nich nastúpil C team. To už bolo o niečom inom. Povedala by som, že niektoré hráčky sa rovnali tým našim. Zopár z nich sa k nám neskôr pridalo, keď nám chýbali baby z Varsity tímu.
      Tribúna v telocvični sa zapĺňala. Na jednej strane Vista Ridge fun zone - burácajúci študenti, vedľa nich sediaci, na vonok pokojní rodičia. Na protilahlej tribúne rovnaké osadenstvo zastupujúce Sand Creek. Pomaly sme sa išli nachystať, rozcvičiť. Trénerka predniesla zopár stratégií, ktorým som aj tak väčšinou nerozumela, ale chápajúc som prikyvovala. :) Nastúpili sme na čiary. Z mikrofónu sa ozval mužský hlas vítajúci rodičov a hlásajúci naše mená a čisla dresov. Keď zaznelo moje, ako vždy schomolené meno, ťapla som si so spokuhráčkami, poklusom prebehla k trénerkám a podala ruku coachovi Sand Creek. Krížom sme sa pochytali a otočili smerom k americkej vlajke. Zaznela hymna. Občas ju zaspievali nejaký študent či študentka. Pamätám si aj na duet, chlapec-dievča. To bol naozaj zážitok. No už som zabudla  ako to bolo v tento prvý zápas. Potom sme si popod sieť poadali ruku s každou protihráčkou. "Good luck" znelo z našich úst, no vždy som mala na mysli presný opak. :) Hra začala. Bol to neskutočný pocit! Až teraz som pochopila, prečo sa každý na tento zápas tak tešil a rozprával o tom už týždeň vopred. Keď som podávala, z tribúny znelo moje meno. Prišlo mi to divné, myslím v tom dobrom slova zmysle, veľa ľudí ma totiž v tom čase ešte nepoznalo. Nepoviem vám ako sme dopadli, radšej si to pozrite na vlastné oči. ;) Vista Ridge vs. Sand Creek.
       Sezóna trvala od 27.augusta do 28. októbra, čo znamenalo 2 mesiace zápasov. Každý týždeň po dva (utorky, štvrtky) takže celkovo zrhruba 16. Mrzelo ma, že volejbal sa na škole hrá len pár mesiacov, keď rátame aj predsezónnu prípravu. No takto mám aspoň možnosť si nejaký ten čas oddýchnuť a vo februári sa začat naplno venovať tenisu. :)

Raňajky v IHOPe pred posleným zápasom

 

Winter Camp

Pohľad z môjho domu.

     Minulý týždeň som bohvieako školu nevidela. V pondelok bol halloween ako som už spomínala, v utorok mi nebolo moc dobre, tak som nešla do školy a v stredu by som nešla tak či tak, ale cez noc nasnežilo, tak sme dostali deň voľna, tzv. snow day. :) A v piatok bol ďalší "day off", čo znamená, že iba učitelia boli v škole. Takýto predĺžený víkend sme mali zatiaľ 2-krát. Nesťažujem si. A čo sa týka snow day, každý vrátane učiteľov sa modlí aby snežilo, stači máličko a dištrikt presunie vyučovanie o 2 hodiny neskôr alebo úplne zruší. Ide o to, že asi polka školy šoféruje auto a rodičia by neboli nadšení, kebyže ich deťúrence nabúrajú. Nanešťastie je tu veľmi suché počasie, takže snow day nebýva tak často ako by bol u nás na Slovensku :).
     V piatok som takmer na celý víkend vypadla do hôr na Winter Camp, ktorý každoročne organizuje spoločnosť nazývana Young Life. Ide o kresťanskú organizáciu, ktorá má pôsobenie po celom svete. Young Life spolupracuje s deckami zo stredných škôl, pričom každá škola má svojich leadrov, vedúcich, ktorí usporiadávajú spoločné stretnutia. Takto sa stretávame každý ponelok o 19:07 v dome jedného z nich. No priznávam sa, našla som si čas zatiaľ len 2-krát. Dnes je pondelok, nemala som žiadny tréning, doma som už od tretej, no stále som sa nedostala k učeniu. A momentálne sa mi viac páči predstava pozerania seriálov a ležania v posteli. Snáď budúci týždeň.
     A ako vlastne vyzeral tento Winter Camp? Dorazilo asi 200 deciek z celého Colorada. Cena za tento víkend bola 150 dolárov, čo sa mi zdá pomerne dosť. No ja som zatiaľ neplatila ani cent, keďže vedúci mi tvrdi, že peniaze nie sú nikdy prekážkov v Young Life. Tak si vravím, prečo neísť a nevyskúšať čosi nové?

Spolubývajúce, na izbe nás bolo 18!

     Videli ste film Camp Rock? Ja som si počas týchto 3 dní pripadala pomaly ako hlavná hrdinka :D. S jediným rozdielom, že nešlo o tanečno-hudobný tábor. No ale ani to nebránilo väčšine deciek spievať a tancovať na každom kroku :) Občas som si až pripadala, že medzi nich nepatrím. Ako keby som sa nedokázala len tak bezdôvodne zabávať.V piatok večer, sobotu doobeda a večer a v nedeľu ráno sme sa všetci zišli v klubovej miestnosti, kde sme spievali pesničky ako Baby od Justina Biebra, Just The Way You Are od Bruna Marsa, Hero od Enrique Iglesiasa či I Want It That Way od Backstreet Boys. Takže pokiaľ ste si mysleli, že na kresťanskom tábore, sa spievajú iba nudné náboženské piesne boli ste na omyle:). Gitarový doprovod nám robil jeden vraj "slávny" spevák. Nikto o ňom nikdy nepočul, ale vydal album, takže asi preto ho považovali za populárneho. No môj názor je, že mu to išlo viac s tou gitarou ako so spievaním. Potom nasledovalo jeho krátke vystúpenie, vždy zaspieval asi jednu pesničku a nakoniec prišiel chlapík, ktorý nám rozprával príbehy zo života a veľmi nenúteným spôsobom jednoducho "kázal slovo božie". Priznávam sa, že v kostole väčšinou zaspávam asi po 2. minúte,  rozmýšlam nad všetkým možným a moje ucho neprijíma ani len slovko. No tento týpek mal takú mimiku, gestiku a zmysel pre humor, že ho nebolo možné nevnímať. Po pódiu sa hýbal, všetko názorne ukazoval a keď čítal z biblie, boli to len krátke úseky, ktoré v zápäti vysvetlil tak, že som porozumela aj ja, s mojou nie dokonalou angličtinou. Pravdupovediac som sa vždy naňho tešila.
     Po každej kázni sme sa všetci zatvorili na izbách a spolu s našimi leadrami sme viedli "cabin talks". V kruhu sme rozoberali najprv bežné otázky a nakoniec sme prešli k veľmi intímnym a chúlostivým témam. Asi polovica z nás sa pri rozprávaní svojich osobných príbehov rozplakala. Bola som prekvapená ako títo amíci dokážu byť úprimní.
     V sobotu po raňajkách sme mali odporúčané si obliecť "grubby clothes", oblečenie ktoré môže byť zničené a odhodené, ako vravela naša baliaca príručka. Tak som si od Paula požičala mikinu a gate, ktoré mi parádne sedeli. Jemu to je už všetko malé. Na dvore sme sa začali obhadzovať múčnymi bombami a oblapkávať penou na holenie :D Ja som celý čas stála nenápadne na okraji a snažila som sa byť neviditeľnou. Vyšlo mi to. :) Aspoň som si nemusela vystáť dlhú radu na sprchy.

Pred zoskokom

     Potom sme mali asi 4 hodinové voľno. Asi za najväčšie lákadlo som považovala "screamer". No ako to opísať? V podstate jedna veľká húpačka, z ktorej by ste si neželali padnúť. :) Ako som stála na hrane dosky, držiac rampu, dotýkala som sa zeme jedine koncami prstov. Priala som si, sa už len rýchlo pustiť a letieť, keďže táto poloha bohvieako pohodlná nebola. No musela som čakať na odpočítanie inštruktora, aby sme sa všetky tri naraz odrazili od podpery. "One, two, three, STEP!" A letíme...Srdce mi tĺklo ostošesť. Úprimne som nedôverovala všetkým tým lanám, ktoré nám mali zaručiť bezpečnosť. No ale som tu a stálo to za to. :)
      Niektorí šialenci v mrazoch obliekli plavky a mačkali sa vo vírivke. No uznajte :D.
      Ja som bola po tomto screameri taká vymrznutá, že som zaliezla do izby a študovala som na pondelnajší test z matiky.
     No a v nedeľu sme mali posledné raňajky, posledné piesne, kázeň a čakala nás 2-hodinová cesta domov.

Až ma striasa

Letíme :)

Jedáleň

Halloween, October 31st

     Halloween tu niektorí Amíci berú pomaly tak vážne ako Vianoce, aspoň čo sa dekorácie týka. Na domoch som už od konca septembra obdivovala halloweensku výzdobu. A to nehovorím o obchodoch s kostýmami, ktoré boli pootvárané hádam odvtedy čo som prišla.
      Počas 2 týžnových jesenných prázdnin, keď som už bola celá presedená od postele a unavená od neustáleho čumenia do notebooku, zobrala som psa na vychádzku a porobila pár fotiek. 



     O typickom vyrezávaní tekvíc som už písala v predchádzajúcom článku. A taktiež o povinnom pozeraní strašidelného (lepšie povedané komicky trápneho) hororu :) A svoju účasť v strašidelnom dome môžem odchecknúť rovnako. Takže na rad prichádza skutočný halloweensky večer, čo je 31. októbra.

     Do školy sme mali z nejakých trápnych dôvodov zakázané nosiť kostým. Pravdepodobne preto, že niektorý by si zahalili tváre maskami, čo školský poriadok nepovoľuje. Ja som sa však týmto nariadením odradiť nedala a vymyslela som rafinované, povedzme normálne, každodenné oblečenie. No porozmýšľajte za koho som išla. :)  

 Zopár spolužiakov tipovalo muža či business ženu ale asi najviac ma pobavila podobnosť s Indiana Jonesonom :).No pravdou je, že mojím umýslom bolo sa preobliecť za college profesorku. Kravata a košeľa požičané od môjho host otca. Šťastie, že je takého nízkeho vzrastu :). No na moje prekvapenie, väčšina študentov tieto nariadenia poslúchlo a obliekla sa tak ako každý iný deň, čo môžte spozorovať aj na mojej kamoške Audrey. Ako som prišla domov, sadla som si na pár minút k fyzike a po chvíli začala s prípravami môjho mačacieho kostýmu. Ani vám nedávam šancu hádať, keďže podľa uší, chvostu a nosu, je zjavné za koho som sa preobliekla:). Okolo 6 večer začali pred našimi dverami zvoniť prvé "trick or treat" deťúrence. Kelly mala nachystaný sáček so sladkosťami, ktorý sa len nepatrne vyprázdnil. Okrem mojej tekvice sediacej na stoličke pred dverami, ktorej sviečku som aj tak musela zhasnúť skôr než som odišla, sme nemali ani len náznak halloweenu na našom dome. Asi môžem byť rada že moji rodičia nie sú typickí sviatkovi fanatici, ale trošku dekorácie by som predsa len uvítala. No nič, ostáva mi len kochať sa, alebo skôr krútiť hlavou nad výzdobou našich susedov:).

      Asi o 7 večer ma vyzdvihli kamoši a spoločne sme porobili pár fotiek u Audrey. A od jej domu sme sa vybrali do ulíc. "Trick or treat! " :) Každý sme si niesli vlastné vrecúško, v mojom prípade trash bag :D Čo mi bolo odporúčané spolužiakom, ktorý tvrdil, koľko sladkostí každý rok podostáva, že normálny ruksak by mu nepostačil. No naša skupina pozostávala z 10 ľudí ( Lovisa a ďalšia nórska exchange študentka, ktorej meno si už vôbec nepamätám) sa pripojili neskôr. Takže usudzujem, že keď domáci videli koľko vyrastených deciek stojí pred dverami, 2-krát si rozmysleli či dajú extra sladkosti nám alebo chutným malým detičkám. :( No jednoznačne to bol jeden z amerických zážitkov, ktoré som si nesmela nechať ujsť.
     Celý čas sme hľadali dom, ktorého majitelia každoročne pretvárajú svoju garáž na malý hounted house. Neverili by ste aké to bolo bombové! Figúri, o ktorých by som nikdy nepovedala, že sa pohnú a vybafnú na mňa :D A plus bolo to zadarmo, tak prečo neísť? Obdivujem týchto ľudí :)
     No okolo 9 už boli takmer všetky domy pozhasínané a na ulicich pomaly živej duše. Naša halloweenska partia sa voľako rozpadla, tak sme sa pobrali do mexickej reštiky, okey, fastfoodu, kde ponúkali burritos všetkým v zvieracej maske za 2 doláre. No po pár minútach zo zvierat prešli všeobecne ku kostýmom a nám, posledným zákaznikom, dali rovno jedlo a pitie zadarmo :)
     Pol 11 a  halloweenska noc končí. Sedím doma a rozmýšľam ako sa teším do postele, keďže musím vstávať ráno o 6 do školy.  No na druhej strane by som si dala nejakú tú pravú halloweensku párty :)...hmmm

Hounted garáž ;)

Tá ruka v kotlíku sa hýbala! :D

Ja, Michiah a Amana v mexickom fastfoode

18th birthday "party"

     Človek by si myslel, že oslavovať narodeniny v Amerike znamená párty vo veľkom štýle. Minimálne nejaká chata, vírivka vo dvore a polovica "pozvaných" deciek, ktoré ste v živote nevideli. Popravde som si moju oslavu až do takýchto extrémov nepredstavovala. A myslím si, že som dobre urobila, pretože realita ma pekne uzemnila. Takže ako presne prebiehala moja najdlhšie očakávaná udalosť v živote?
     Kelly, moja host mama, mi už v sobotu, 2 dni pre mojimi narodeninami len tak medzi rečou oznámila, že oni tento sviatok neoslavujú, že v podstate o nič nejde. Takže ma len zoberú v nedeľu do reštaurácie a mám to privilégium výberu medzi gréckou, čínskou či talianskou kuchyňou. Mala som chuť na pravú európsku pizzu, keďže tá americká väčšinou pozostáva len zo syru alebo syru so salámou a je asi 2- krát tak hrubá ako tá naša.
      No ale moje narodeninové nadšenie ohaslo, keď sme sa ocitli v jednoduchej talianskej reštike. Stoly bez obrusov, sedenie v červených boxoch a umelá dekoračná kvetina vysiaca zo stropu. Mala som predsa len zväčniť túto luxusnú oslavu. No bola som však v takej nálade, že som nemala ani len chuť vytiahnuť foťák z puzdra. Jedlo bolo dobré, to treba uznať. Ide mi skôr o ten prístup, akým sa "rodina" stavala k mojím narodeninám. Ako by to bolo len ďalších 63,64,65 rokov a nie jedinečných 18! Kelly sa dokonca ani len neprezliekla z domáceho oblečenia. Išla len v teplákoch, mikine a teniskách. Za to ja som si pomaly opätky obúvala :D. Zagratulovali mi, ale aj to len  jednoducho: "Happy birthday." Takže zbytočne som čakala na nejaký čo i len malý darček alebo na zapálenie sviečok na torte. Popravde potešil by ma aj nejaký ten muffin alebo cupcake :). No musela som to všetko predýchať a myslieť na to, že moje narodeniny oslávim tak ako sa patrí doma, na Slovensku,s rodinou, ktorá vie, čo sa patrí. Jediné ospravedlnenie, ktoré ma napadá je, že moja host rodina nemá deti a možno preto nevedia ako so mnou zaobchádzať. A pravdepodobne ma berú už ako dospelého jedinca. Čo je momentálne už pravda, ale nič to nemení na tom, že sa mohli trošku posnažiť a pripraviť mi aspoň nejaké malé prekvapenie.

Michiah, Chandra a Lovisa

Paula a ja spolu s čašníčkami

Keď som toto vyrozprávala môjmu najlepšiemu kamošovi Michiahovi a ďalšej výmennej študentke zo Švédska, tiež nechápali. Navrhli, že mi pomôžu usporiadať narodeninovú večeru, kde môžem pozvať všetkých priateľov. A tak som aj spravila. Pozvala som celý volejbalový tím a spolužiakov, s ktorými sa najviac bavím. Najprv som očakávala okolo 20 hostí, no v deň konania, pomerne veľa ľudí svoju účasť odvolalo. Na jednej strane ma to mrzelo, no nakoniec komorná atmosféra pozostávajúca z 11 ľudi bola naozaj príjemná. Stretli sme sa o 19:30 v reštaurácii nazývanej Fargo´s. Toto miesto vyzeralo naozaj luxusne no pritom ceny boli veľmi prijateľné. Na výber sme mali pizze rôznych veľkostí alebo šaláty. Zložili sme sa na niekoľko giant pizzas a džbány s colou a každý sme platili 7 dolárov čo je v prepočte asi 5 euro. Od Michiah a švédskej študentky Lovisy som dostala aj darček. Striebornú retiazku s kryštálovým srdiečkom a náušnice. Bolo to od nich veľmi milé. Aj mi všetci spoločne zaspievali. Len na tie sviečky som zabudla :( Ale ako vravím, prídem na Slovensko a oslavujem celý mesiac! :D

Zľava: Taylor (volleyball manažér), Paula (exchange študentka z Nemecka, ja, Audrey, Amanda, Michiach, Chandra, Lovisa ( exchange študentka zo Švédska) a Brandon

     Po večery sme smerovali do "Hounted house". V období halloweenu je v každom meste niekoľko strašidelných domov. Jedná sa len o sezónnu záležitosť. Ja, Michiah, Lovisa a moja kamarátka z Denveru (exchange študentka z Nemecka) sme sa odvážili podstúpiť túto hrôzostrašnú misiu. A pravdupovediac ja som bola vydesená na smrť zopár krát. :D V každom rohu na nás číhali ľudia - herci, prevlečený do kostýmov. Našťastie pravidlá im nedovoľovali sa nás dotknúť rovnako ako sme sa mi nesmeli dotknúť ich. No to im nebránilo sa hlavami priblížiť k našim tváram na vzdialenosť pár cm. Jeden z najdesivejšich momentov bol chlapík , ktorý na nás vyletel z motorovou pílou! Ten zvuk bol naozaj reálny! Celý čas som bola  nalepená na mojich kamošoch ako kliešť. No bol to jednoznačne zážitok.

V mojej izbe s Paulou

Zľava: Nemecko, Nemecko, Holandsko a myslím, že opäť Nemecko :D

Paula

     Kamoška z Denveru Paula u mňa prespala piatkovú noc. V sobotu sme leňošili v posteliach asi do pol 12 a okolo jednej sme sa aj s ostatnými exchange študentami stretli na bowlingu. Myslím že som vyhrala 2 krát. :) Potom sme ju aj spolu s druhou kamoškou odvezli asi 30 minút od CS, kde na nich čakali rodičia. Večer som strávila pri "strašidelnom" filme v dome kamošky Audrey. Keď vravím "strašidelný", myslím tým asi najpodivnejší film aký som kedy videla. Volal sa Poltergeista a je z roku 1982. Ľudia vtedy očividne nevedelí natáčať horory! V tomto filem bol mix všetkého. Duchovia, príšery v šatníku, kostlivci...No konečne som prišla na to, odkiaľ tvorcovia scary movie 2 brali inšpiráciu :)
     Nedeľné popoludnie som plánovala venovať učeniu, no ďalšia kamoška Amanda ma zavolala na vyrezávanie tekvíc. Taká ponuka sa neodmieta :) Bola to sranda a som rada, že som si mohla túto americkú tradíciu vyskúšat. No ale ten humus z tekvice už 2-krát chytať nemusím :D Amanda má pekný veľký dom v californskom štýle (pravdepodobne len bez bazénu), 2 mega psov (husky) a milú maminu, ktorá nám pripravila horúcu čokoládu. :)
     Takže nakoniec môj narodeninový víkend hodnotím na jednotku. Dooslavujem doma :).

Najprv treba tekvicu očistiť. Hnus :D

Vybrať motív a fixkou nakresliť.

Vyrezať

A nakoniec zapáliť sviečku :)