Počas volejbalovej sezóny som sa ako správny športovec nezaobišla bez zranenia. Nešlo o nič vážne, iba narazené prsty. Najprv prostrednik na pravej ruke, ktorý mi páskou trénerka prilepila k druhému prstu, aby som mohla na druhý deň nastúpiť na zápas. Keď sa mi to počas tréningu stalo, mala som až čierno pred očami. Ale zápas som v pohode odohrala, dokonca sa mi lepšie podávalo než zvyčajne.:) O pár dní sa ten istý scenár zopakoval s mojím ľavým palcom. No problémom je, že už ubehli hádam 2 mesiace a stále ma pri niektorých pohyboch tie prsty bolia a navyše môj prostredník je stále mierne napuchnutý. No mierne znamená asi tak, že doteraz naň nemôžem navliecť prsteň.
Ako som prvý krát hrala tenis, začalo ma bolieť pravé zápästie pri úderoch. Nikdy predtým som s tým nemala problém. Tak som sa po odporúčaní maminy rozhodla ísť navštíviť doktora.
Najprv som musela zavolať do mojej poisťovne, oznámiť im, že mám zranenie. Povedali mi, že môžem navštíviť ktoréhokoľvek doktora. Tak som zavolala do najbližšieho zdravotného strediska. Bol už večer, no mali otvorené až do 7, tak ma tam Kelly odviezla. No problém nastal, keď som im predložila moju kartičku poistenca a claim form. (Dokument, ktorý som doma vytlačila z internetu. Je to v podstate potvrdenie o poistnej udalosti, ktoré musím mať vyplnené, pokiaľ chcem, aby mi všetky náklady preplatili). No toto stredisko ma odmietlo zobrať, keďže im niektoré poisťovne doteraz peniaze neposlali. Musela by som im zaplatiť 150-200
$, ktoré by mi síce poisťovňa NIEKEDY preplatila, no napriek tomu sa mi táto predstava vôbec nepozdávala. Sestričky boli také milé že obvolali všetky nemocnice v okolí a našli tú, ktorá nemala voči claim form žiadne výhrady.
Pri okienku mi sestrička dala papier na vyplnenie. Len bežné údaje ako meno, adresa, dátum, podpis atď. Po pár minútach ma zobrali, usadili na stoličku, odmerali mi puls a na zápästie nasadili náramok.
Presunula som sa do malej miestnosti, sadla na posteľ a čakala na doktora, ktorý sa ma neskôr opýtal pár otázok o zranení a poslal ma na rentgen. Sestrička mi urobila zopár snímkov. Potom som spolu s Kelly sedela niekoľko minút v tej istej nemocničnej izbe čakajúc na doktora, ktorý si obzeral rentgeny. Doktor bol týpeček. Niečo na spôsob Dr. Housa, rovnako sarkastický humor, len o trošku viac priateľskejší. Povedal mi, že s mojimi kosťami je všetko v naprostom poriadku, to len tieto zranenia sa tak dlho liečia. A vraj po Vianociach to bude opäť v poriadku, tak ako predtým. No momentálne ostáva už len jeden týždeň do Vianoc, tak som zvedavá či mal pravdu a či budem môcť opäť navliecť môj prsteň. No mala by som pravdepodobne začať užívať tie lieky, čo mi predpísal, že? :D Úplne som na ne zabudla.
Mala som štastie, že som poistená, lebo tu v Amerike to vôbec nechodí tak jednoducho ako u nás. Na Slovensku platíme väčšinou veľke prachy za zubárov, no tu to tak funguje s každým doktorom. Kelly mi vravela, že nemocnice potrebujú peniaze v prípade, ak ich niekto bude súdiť. Takže každá návšteva doktora, každý zákrok niečo stojí.
No tak či tak, dúfam, že už sa nenaskytne ďalší dôvod navštívenia nemocnice. Bola to dobrá skúsenosť. Ale jeden krát stačilo. :)
Prázniny mi začali 19.decembra v pondelok. Už si ani nepamätám, čo som celý čas robila. Cez víkend som išla do Denveru, rozlúčiť sa s kamarátkou z Nemecka, ktorá už o 2 týždne odchádza domov. Prišla len na jeden semester. Nakupovali sme vianočné darčerky a v obchodnom dome sme strávili 9 hodín! Nechápem, ako mi mohol deň ubehnúť tak rýchlo. Asi sme si vianočné šialenstvo užívali na plno, nevnímali sme čas. :) Večer sme si pozreli 2 filmy a v nedeľu na obed som sa vrátila domov. No a potom nasledoval pocit zúfalstva čo ja len budem tie 2 týždne doma robiť?! Takúto "hystériu" mám vždy na začiatku práznin a ani sa nenazdám a už je koniec a musím ísť späť do školy. No ale tu je to iné. Keď niekoho zavolám von, nie som si istá či sa vtieram a či dotyčná osoba vôbec má záujem sa so mnou stretnúť. No a málokedy sa stane, že ma niekto len tak zavolá von. Počas školy to ani nevnímam, som príliš zaneprázdnená a vždy sa mám s kým rozprávať, nikdy nie som sama. No cez prázniny si žije každý svoj život, so svojimi kamarátmi a svojou rodinou. A očividne im to vyhovuje a nenapadne im ma zahrnúť do svojich plánov. Vždy som si našla niečo na zabitie času, no bolo mi smutno, že nemôžem zavolať kamošom či sa nepôjdu len tak prejsť bez toho, aby som sa cítila trápne a zúfalo. A moja host rodina mi bohužiaľ túto situáciu ani troška neuľahčila. No a zvyšok týždňa som strávila pozeranim seriálov, čítanim knižky od Nicolasa Sparksa - Last song, bola som v kine na New Year´s Eve a potom som prespala u kamošky. Paul ma zobral do obchodov, kde som nakúpila asi milión papierov na scrapbooking a dalšia kamoška ma pozvala na jej prvý koncert do malej kaviarne v downtowne, kde spievala a chalan z našej školy hral na gitare. Príjemné rozptýlenie. Zopár krát som sa stretla s Lovisou, exchnage študentkou zo Švédska, ktorá býva kúsok odo mňa. A samozrejme s Brandonom, mojím susedom, ktorý ako málokto si na mňa vždy nájde čas. Dokúpila som s ním posledné vianočné darčeky.
Ďalšia smena nám začínala o 10, tak sme sa s Kelly zastavili v jednej reštaurácii na raňajky. Typické americké! Slaninka, opekané zemiaky a vajíčko. No na mega muffin som už bohužiaľ miesto v žalúdku nemala, tak som si ho nechala zabaliť a zjedla neskôr na obed. Druhá smena prebehla v podstate rovnako. Stretla som tam dokonca ďalšiu výmennú študentku s jej hosťovskou rodinou, ktorý túto službu, rovnako ako Kelly, robia už zopár rokov. Kelly priznala, že ani jedna z ich predošlých dievčat sa neodhodlalo prísť aj na druhú smenu a namiesto toho si radšej vybralo obednajšiu siestu. No mňa táto práca obohatila, cítila som sa šťastne, aj napriek únave. 
Na obŕazku môžte vidieť ako celá NORAD operácia vyzerala. Satelity monitorovali Santu a Google Earth zobrazoval jeho cestu a presnú polohu. Kelly pridala na zoznam miest Trenčín a Bratislavu a nejakým nedopatrením sa na mape objavili aj dediny, o ktorých som v živote nepočula. Takže všetkým deťom, ktoré telefonovali alebo mailovali okolo 23:30 európskeho času bolo povedané, že Santa roznáša darčeky práve v Trenčíne. :)
A ako som sa vrátila domov, začala som sa pomaly chystať na Štedrý večer. Môj dobrý kamarát a sused Brandon ma pozval na večeru, alebo presnejšie povedané jeho mama. Brandonovu rodinu mám naozaj rada. Starajú sa o mňa, cítim sa s nimi dobre, uvoľnene a mám rada ich spoločnosť rovnako ako majú oni radi moju. Vďaka nim som mala možnosť zažiť pravé americké Vianoce! Síce darčerky rozbalovali večer, rovnako ako my, neboli to predsa len Vianoce na ktoré som bola zvyknutá z predošlých 17 rokov. No malo to svoje čaro a som im neskutočne vďačná za toto milé pozvanie. Na návštevu okrem mňa prišiel aj Brandonov ujo, lepšie povedané dobrý rodinný priateľ, jeho syn so snúbenicou, sestra s priateľom, adoptovaný černoško (v podstaté chalan, ktorého sponzorujú) a to spolu s brandonovými rodičmi znamenalo 10 ľudí za štedrovečerným stolom. Také veľké Vianoce som ešte nikdy nezažila. Na večeru sme mali lasagne a meatballs (mäsové guľky), čo sa rozhodne nezhoduje s našou stradičnou šniclou, rybou, slepačou polievkou a zemiakovým šalátom! No nemôžem sa sťažovať, aj táto varianta bola veľmi chutná. :) Z minulej Thansgiving návštevy som sa ponaučila, že prísť s plným žalúdkom sa do tejto domácnosti neoplatí. Takže tento krát, ako som už spomínala, mojím jediným jedlom okrem raňajok bol muffin. 
