Prvá (dúfam, že aj posledná) návšteva nemocnice

      Počas volejbalovej sezóny som sa ako správny športovec nezaobišla bez zranenia. Nešlo o nič vážne, iba narazené prsty. Najprv prostrednik na pravej ruke, ktorý mi páskou trénerka prilepila k druhému prstu, aby som mohla na druhý deň nastúpiť na zápas. Keď sa mi to počas tréningu stalo, mala som až čierno pred očami. Ale zápas som v pohode odohrala, dokonca sa mi lepšie podávalo než zvyčajne.:) O pár dní sa ten istý scenár zopakoval s mojím ľavým palcom. No problémom je, že už ubehli hádam 2 mesiace a stále ma pri niektorých pohyboch tie prsty bolia a navyše môj prostredník je stále mierne napuchnutý. No mierne znamená asi tak, že doteraz naň nemôžem navliecť prsteň.
     Ako som prvý krát hrala tenis, začalo ma bolieť pravé zápästie pri úderoch. Nikdy predtým som s tým nemala problém. Tak som sa po odporúčaní maminy rozhodla ísť navštíviť doktora.
      Najprv som musela zavolať do mojej poisťovne, oznámiť im, že mám zranenie. Povedali mi, že môžem navštíviť ktoréhokoľvek doktora. Tak som zavolala do najbližšieho zdravotného strediska. Bol už večer, no mali otvorené až do 7, tak ma tam Kelly odviezla. No problém nastal, keď som im predložila moju kartičku poistenca a claim form. (Dokument, ktorý som doma vytlačila z internetu. Je to v podstate potvrdenie o poistnej udalosti, ktoré musím mať vyplnené, pokiaľ chcem, aby mi všetky náklady preplatili). No toto stredisko ma odmietlo zobrať, keďže im niektoré poisťovne doteraz peniaze neposlali. Musela by som im zaplatiť 150-200 $, ktoré by mi síce poisťovňa NIEKEDY preplatila, no napriek tomu sa mi táto predstava vôbec nepozdávala. Sestričky boli také milé že obvolali všetky nemocnice v okolí a našli tú, ktorá nemala voči claim form žiadne výhrady.
      Pri okienku mi sestrička dala papier na vyplnenie. Len bežné údaje ako meno, adresa, dátum, podpis atď. Po pár minútach ma zobrali, usadili na stoličku, odmerali mi puls a na zápästie nasadili náramok.
      Presunula som sa do malej miestnosti, sadla na posteľ a  čakala na doktora, ktorý sa ma neskôr opýtal pár otázok o zranení a poslal ma na rentgen. Sestrička mi urobila zopár snímkov. Potom som spolu s Kelly sedela niekoľko minút v tej istej nemocničnej izbe čakajúc na doktora, ktorý si obzeral rentgeny. Doktor bol týpeček. Niečo na spôsob Dr. Housa, rovnako sarkastický humor, len o trošku viac priateľskejší. Povedal mi, že s mojimi kosťami je všetko v naprostom poriadku, to len tieto zranenia sa tak dlho liečia. A vraj po Vianociach to bude opäť v poriadku, tak ako predtým. No momentálne ostáva už len jeden týždeň do Vianoc, tak som zvedavá či mal pravdu a či budem môcť opäť navliecť môj prsteň. No mala by som pravdepodobne začať užívať tie lieky, čo mi predpísal, že? :D Úplne som na ne zabudla.
      Mala som štastie, že som poistená, lebo tu v Amerike to vôbec nechodí tak jednoducho ako u nás. Na Slovensku platíme väčšinou veľke prachy za zubárov, no tu to tak funguje s každým doktorom. Kelly mi vravela, že nemocnice potrebujú peniaze v prípade, ak ich niekto bude súdiť. Takže každá návšteva doktora, každý zákrok niečo stojí.
      No tak či tak, dúfam, že už sa nenaskytne ďalší dôvod navštívenia nemocnice. Bola to dobrá skúsenosť. Ale jeden krát stačilo. :)