nedeľa 21. augusta 2011

Sumár týždňa 15.-19. august

VOLEJBAL    

     Keďže počas týždňa nemám absolútne čas nič napísať, cez víkendy to musím doháňať. A prečo som taká zaneprázdnená? Posledných 5 dní som do školy vstávala presne 5:55 (klasika) ale nevracala som sa o tretej ale až o šiestej večer. Dôvodom boli tréningy a blížiaci sa začiatok volejbalovej sezóny. V pondelok a v utorok prebiehal tzv. tryout, kde nás všetky športové nadšenkyne testovali a podľa výsledkov zaraďovali do 3 družstiev. Testy spočívali tak v kondičke ako aj vo volejbalovej zručnosti. Napr.: skoky na švihadle za minútu (nikdy som si nemyslela, že minúta môže trvať tak dlho :D), člnkový beh, 10 podaní, 5 smečov atď.
     V stredu bolo rozhodnuté. Pred začatím vyučovania na nás v kancelárii čakali zalepené obálky, ktoré nám oznamovali umiestnenie do týmu. Niektorí však také štastie nemali a s volejbalom sa pre túto sezónu museli rozlúčiť, pretože pre nich nebolo miesto ani v jednom z týmov. Osobne mi to príde dosť kruté. Veď šport je hlavne o zábave, odreagovaní sa a každý by mal mať šancu zapojiť sa. No tu to tak bohužiaľ nefunguje. Šport sa na školách berie až príliš vážne. Veď už len tie oficiálne obálky, no uznajte :D Ja som sa dostala do najlepšieho tímu "Varsity" ako aj ostatné baby z môjho ročníka. Náš tým dopĺňa pár mladších žiačok, ktoré však nie sú o nič horšie než my. Prvý zápas je naplánovaný na 1. septembra. Tak držte palce! :)

SENIOR SUNRISE
Snaha o vytvorenie kruhu :)
     V skoré štvrtkové ráno sme sa takmer všetci seniori, čiže najstarší študenti stretli na parkovisku pred školou. Spoločne sme pozorovali východ slnka. Znie to sentimentálne ja viem, no v skutočnosti slnko vyšlo buď tak rýchlo alebo ja som bola taká spomalená, že som si ho nevšimla :D Na občerstvenie boli ponúkané sladké koláčiky a džús. Občas som sa cítila trošku nepríjemne, lebo som nevedela kam mám ísť, lepšie povedané za kým. Môjmu kamošovi Michahovi sa očividne nechcelo vstávať o hodinu skôr, takže som sa musela nenápadne privtierať k ostatným spolužiakom. Ale nebolo to vôbec také zlé ako to asi teraz vyznelo :) Neľutujem, že som išla. Som typ osoby, ktorý chce vyskúšať všetko čo sa len dá. 

6:30 ráno
      Keďže každý ráno zaparkoval ako sa mu zachcelo, parkovisko vyzeralo veľmi chaoticky. Učitelia nariadili: "preparkovať!" Lenže to asi netušili, že situáciu ešte zhoršia. Všetci študenti svoje autá odstavili okolo parkoviska tak, aby vytvárali jeden veľký nepreniknuteľný kruh. Učitelia sa však obávali vedenia, pretože niekorí študenti si za parkovacie miesto platia 50 dolárov ročne a ich rodičia by sa mohli sťažovať, takže nakoniec nasledovalo druhé preparkovanie sprevádzané s mierným hundraním nespokojných seniorov.


SPIRIT DAY

Roztlieskavačky 
      V piatok sme mali skratené vyučovanie o 40 minút. Čo znamenalo 5 min. z každej hodiny. Všetci žiaci od 9. po 12. ročník sme sa nahrnuli do telocvične. Na jednej štvrtine tribúny sedeli "freshmeni" v čiernych farbách, ďalej "softmori" v šedej, "juniori" v bielej a my "seniori" v bledomodrej. Toto sú farby školy. Spirit day je v podstate deň osláv a podpory školy. Veľa deciek nosilo aj tričká s nápisom - Vista Ridge High School. Musím si aj ja jedno zaobstarať :) Čo mi však prišlo viac ako zvláštne, boli chalani, ktorí nosili na krku korále! Keď som videla prvého, tak som si pomyslela, že je asi gay. No ale keď som si všimla, že ich nosí skoro každý druhý, spýtala som sa na to spolužiačky. Tá sa len smiala a tvrdila mi, že je to úplne normálne :)
     Na začiatku celého "ceremoniálu" vystúpila školská kapela a potom sa postupne predstavovali jesenné športové timy. Najväčší potlesk zožali samozrejme futbalisti. Bol príjemné sledovať všetkých tých nadšených ľudí. Mala som pocit, že patrím medzi nich, že máme niečo spoločné. Tipujem, že práve o tom sú tieto športové podujatia. Držať spolu a fandiť za jeden tím :) Do toho Vista Ridge! :D

piatok 19. augusta 2011

Víkend po americky

Roller coster v tvare skatu
Najtypickejší kolotoč zo všetkých
Radšej som sa do toho nemiešala :D
     Predošlý víkend bol pomerne nabitý, ako som spomínala už v minulom článku. V sobotu som skoro ráno vstávala, aby som sa stihla pripraviť a nikto nemusel na mňa čakať. No nakoniec som čakala ja a to vyše hodiny a pol :D Aspoň som stihla skype s rodičmi :) Spolu s ďalšími 4 deckami sme mierili do zábavného parku Elitch Gardens v Denveri. Bolo to úžasné! Typický americký lunapark, aký môžete vidieť vo filmoch či v seriáloch. To mi propomína, že som sa zviezla na takmer takej istej húsenkovej dráhe akú ste si isto všimli v začiatočných titulkách "Krok za krokom". Tipujem, že vy, narozdiel od mojich kamošov tu v Amerike, poznáte tento seriál na ktorom som ja osobne vyrastala :) Škoda len, že som ho neodfotila, bol príliž skrytý. Plánujem však v priebehu roka tento park navštíviť ešte aspoň raz a pokúsim sa porobiť viac fotiek. Okrem krkolomných dráh, z ktorých ma mimichodom nehorázne večer bolel krk, som si oddýchla na typických nenáročných kolotočoch, ako je loď či niečo podobné twisteru. Na tieto neatraktívne aktrakcie sa čakalo pomerne krátko (max. 15 min.) v porovnaní s ostatnými kolotočmi, kde sme si s "radosťou" vystáli aj vyše hodinový rad. Poznáte PC hru Roller Coaster? Mala som pocit, akoby som sa do nej trasportovala :D Naozaj! Zatočené nikoľko metrové rady, všade navôkol automaty na pitie a stánky s blbosťami od výmyslu sveta, tématické fastfoody a taktiež maskot! :) Škoda len, že sme sa zdržali len do 6. Rada by som celý park videla za tmy. Snáď nabudúce. Mali sme naponáhlo, lebo do campu sme museli doraziť pred ôsmov. Pochopiteľne je jednoduchšie postaviť stan za svetla :D Keď sme boli hotoví s týmto malým inžinierstom, vyrazili sme do "hookah" baru. Miesto, kde podávajú vodnú fajku. No nepredstavujte si našu trenčiansku útulnú čajovňu s orientálnou hudbou. Tu žiadny čaj nedostanete a keď tak si môžete zatrsať alebo zaspievať na niektorú z karaoke pesničiek! Veľmi sa mi toto miesto páčilo. Skvelá atmosféra, mladí ľudia (asi 6 som rozpoznala, čo chodia so mnou do školy) a dobrá hudba. Neskôr sme si v stane zahrali jednu mierne stupidnú kartovú hru (takú mi na Slovensku nemáme) a piati plus jeden pes sme zalahli do spacákov.
Nicole, Michiah a ja
     Druhý deň nasledovala mierna turistika v Garden of the Gods. Jedná sa o jeden nádherný park s veľkými či malými červeno zafarbenými kameňmi všade navôkol. Miesto stvorené pre dobrodružné povahy, ktoré sa radi šplhajú či preskakujú kamene :D Ja som bola viac menej opatrná, keďže moje číny nie sú bovieako stavané na turistiku. Pokiaľ sa nahlásite a máte skúsenosti s horolezectvom, nič vám nebráni si zašplhať o čosi vyššie. ;)
Zaujímalo by ma, ako sa tam dostali :D
Horolezec
Pár týždňov staršia foto


pondelok 15. augusta 2011

O tom, ako som vzlietla - smer USA

      Keďže som lacnejšiu letenku akú mi navrhol tato nenašla, rozhodla som sa pre let Viedeň-Londým-Denver.
     Vstávala som pomerne skoro ráno a na prebudenie som nepotrebovala ani žiadny budík. Bola som mierne nervózna alebo skôr nedočkavá? Samozrejme ako každá správna baba som sa nestihla pobaliť večer pred odletom a ešte ráno som s námahou zatvárala všetky tašky a premiestňovala veci, keďže som zistila, že ani silou vôle tie zipsy nezapnem :D Nasledovalo lúčenie s mojimi starými rodičmi a dvojhodinová cesta do Swechatu (viedenské letisko).
     Naozaj neviem prečo, ale vôbec som sa nebála žiadnych komplikácii vzhľadom na to, že som mala po prvý raz letieť úplne sama a okrem toho prestupovať na jednom z najväčších letísk v Európe (Heatrow). A celkovo som nepociťovala žiadny strach z toho, čo mi rok v Amerike prinesie. Brala som to skôr ako nejaký krátky výlet za dobrodružtvom.
      Na letisko sme dorazili s vyše dvojhodinovým predstihom. Problém nastal pri check-in. Môj kufor vážil 26 kg, namiesto povolených 23 :) Takže nebolo iného východiska len doplatiť 40 eur za nadváhu. A je vraj úplne jedno, či moja batožina váži 24 alebo 32 kg, musím zaplatiť rovnakú sumu. Takže nasledovalo prebalovanie vecí z príručnej batožiny do kufra. Prečo? Najťažšie veci som sa snažila pobaliť do veľkej športovej nikeovej tašky, keďže nikto nekontroluje koľko váži príručná batožina. Ale trepať sa po letisku asi s 12 kg na pleci a s notebookom v ruke nie je bohviečo.Tak som sa snažila z tých 40 eur vyťažiť čo najviac a spraviť moje cestovanie o trochu pohodlnejšie.
      Nasledovalo posledné posedie s rodičmi v jedne letišnej kaviarni a samozrejme lúčenie. Cez pasovú kontrolu som vykročila ako "nový", sám za seba zodpovedný človek.
     O chvíľu som sedela v lietadle. Z domu som si na jedenie takmer nič okrem sladkého nezobrala, lebo tato mi velice vravel, aké je to zbytočné so sebou vláčiť, keď v lietadle tak či tak jesť dostanem. No jeho slová sa bohužiaľ nenaplnili a moje prvé jedlo (po raňajkách) bolo až o 6 večer. Cesta z Viedne do Londýna trvala pomerne krátko (2 h 10 min). Už si ani nespomínam čo som počas letu robila. No jedenie to nebolo :D. Asi som si len listovala v British Airways katalógu a pozerala sa z okna. Nikdy to neomrzí :).

     Na prestup v Londýne som mala presne 2 h 55 min. Ak rozmýšľate ako si časovo naplánovať váš prestup, odporúčam najmenej 2,5 hodiny. Mne táto doba akurát vyhovovala. Nebola som v strese ale zároveň som sa ani nenudila. Ako som pristála na terminály 3, čakala ma dlhá cesta k terminálu 5. Najprv som prešla niekoľkými chodbami, kým som sa dostala k autobusu, ktorý ma zaviezol na požadované miesto. Autobusy chodia asi každé 2-3 minúty. Londýnske letisko je naozaj obrovský kolos a cesta k môjmu terminálu trvala hádam aj 10-15 minút. Pokiaľ ste už v správnej budove, stačí len sledovať tabule, kedy sa na nich objavi váš let a číslo gatu (brány). Bola som trošku nervózna z toho, že môj let tam ešte napísaný nebol, takže som nevedela, ktorým smerom sa pohnúť. Nemala som však problém sa spýtať jedného pána na letisku, či mi náhodou nevie poradiť. Jeho odpoveď vška znela: "Treba len čakať." Okey, tak som si išla kúpiť niečo na pitie a zjesť aspoň tú našu slovenskú horalku. Na letisku je naozaj všetko predražené. Takže som ani nemala chuť "lobziť" po obchodoch a prezerať si Channel či Calvin Klein voňavky. Zbadala som British Airways stánok, ktorý nápismi nabádal ľudí nech sa spýtajú na čokoľvek, pokiaľ majú otázky. Keďže sa čas môjho odletu blížil a stále som nevedela kam ísť, využila som priležitosť a ochotní, milí zamestanci mi na papierik napísali číslo môjho gate. Výťahom som sa zviezla na prízemie, nastúipila do vlaku a na druhej zastávke vystúpila. Sedadlá pred gatom sa začali pomaly zapĺňať. Konečne som mala čas napísať sms, že som v poriadku a celý "náročný" prestup som zvládla s prehľadom.

     Toto lietadlo bolo už oveľa väčšie než to prvé. Myslím, že v jednom rade bolo 10 miest. Jesť som konečne dostala, dokonca 3 krát! :D Ponúkli ma aj vínkom, ktoré som samozrejme neodmietla, keďže tu v Amerike si nemôžem ani pričuchnúť :D Najviac sa mi páčila obrazovka, ktorú mal každý pasažier na sedadle pred sebou. Výber filmov bol naozaj kvalitný! Také filmy, ktoré len sa len prednedávnom premietali v kine. Popravde som si nevedela ani vybrať. Nakoniec zvíťazil film s anglickými titulami Green Hornet. Bolo pre mňa jednoduchšie čitať než počúvať angličtinu v tom hluku. Let trval vyše 12 hodín. Naozaj netuším ako je možné, že mi takáto dlhá doba ubehla tak rýchlo A to som sa zmohla len na jeden film! Zvyšok letu som prespala. A mimichodom, milujem jedlo v lietadle! Vždy som celá štastná keď môžem rozbaľovat všetky tie malé kelímky a sáčky a ochutnávať :).

      Do Denveru som priletela s 8 hodinovým posunom. Kým oni mali len večer ja som mala už hlbokú noc. Chodila som ako mátoha :D. Denverské letisko je nádherné. Fascinovali ma rozvešané obrazy indiánov na chodbách a prijemná indiánska hudba pustená z reproduktorov. Cez presklené okná som videla obrovské kopce, respektíve hory a všetko dohromady vytváralo skvelú atmosféru.
     Cez pasovú alebo imigračnú kontrolu som prešla pomerne rýchlo. Z lietadla som sa rvala medzi prvými, aby som nemusela čakať. Aj tak mi to vôbec nepomohlo, keďže môj kufor, ako naschvál, dlhú dobu neprichádzal :D Ako sa mi nahromadili moje 3 tašky, bunda, mikina, rohodla som si zobrať vozík, ktorý mi celý proces prenosu batožiny uľahčil.
   
     V príletovej hale na mňa už s úsmevom, s plyšákom v ruke a so slovenskou a americkou vlajkou na mňa čakala Kelly so Sarah. A vydali sme sa na 1,5 hodinovú cestu "domov".

piatok 12. augusta 2011

Konečne piatok

     Americká škola je aj tak stále len ŠKOLA. A ako sa mi nechcelo každé ráno skoro vstávať a stráviť polku dňa, častokrát nezmysleným vysedávanim v triede, rovnako sa mi nechce ani teraz :)
     Od včera boli po škole rozvešané plagáty, ktoré oznamovali, že piatok je deň čapíc, šiltoviek, no proste všetkých možných pokrývok hlavy :D. Obyčajne je ich nosenie zakázané. Už od rána sa pre veľých záujemcov predávali v okienku rôzne druhy čapíc. Asi najviac ma zaujal chalan, ktorý na hlave nosil jeden veľký koláč. Iným sa potili hlavy pod huňatými zvieratkami alebo sa tak tešili na Vianoce, že zo skrine zhrabli santa čiapku. Jeden učiteľ nosil celý deň veľký šedý čarodejnícky klobúk. Bolo to milé. Najviac sa na túto somarinu dali však zlákať tí najmladši. No veľa chalanov využilo príležitosť a vytasilo svoje šiltovky.
     Ako som dnes išla autom domov, moju pozornosť upútal jeden dom. Na jeho príjazdovej ceste bolo vyložených množstvo vecí. Človek by si myslel, že sa jeho obyvatelia sťahujú alebo upratujú. Ale nie. Jednalo sa len o typický predaj nepotrebných vecí v domácnosti :) A to som si ako decko myslela, že je asi nemožné predávať moje staré oblečenie len tak na ulici :D
   
     Konečne tento víkend nebudem tráviť doma alebo čisto len s mojou rodinou a väčšinu času zavretá v izbe.

     Hneď prvý deň v škole som sa zoznámila s jedným strašne milým chalanom, ktorý sa sem prisťahoval s rodinou z Californie. Jeho otec je vojak a preto pomerne často menia svoje bydlisko. Tu v Colorade je plno vojakov, vzhľadom na to, že sú tu asi 3 vojenské základne. Prihovoril sa mi počas obednej prestávky a bola som tomu nesmierne vďačná lebo v jedálni bolo tak veľa ľudi, že asi ťažko by som našla tých mojich "seniorov", s ktorými som sa dohodla deň predtým. Takže od prvého dňa obedujem výlučne s ním. Je to naozaj fajn pocit, keď viete, že sa na niekoho môžete obrátiť a nemusíte rozmýšlať komu sa privtrieť ku stolu :D. Plus tento týždeň ma začal voziť aj zo školy domov. Čo je oveľa pohodlnejši spôosob dopravy než šľapať na bicykli so 7 kilovým závažim (knihy) na ramene.
     Včera som s ním a jeho 3 kamoškami bola v čínskej reštaurácii. Preavažne sushi. Hodnotím ako super večer :). Jedlo vyzeralo fakt že lákavo. A ceny boli tiež veľmi zaujímavé. Za jedlo sme platili každý cca 20$ plus prepitné tak 2,50$. Michiah povedal, že tam už viac krát nepôjdeme :D Súhlasim. Som tu už 2 týždne a ešte som nebola ani v pravom americkom Mc donalde! 

     Na obrázku na pravo je Michahova najlepšia kamarátka Katelyn, ktorá sa každý rok sťahuje na iné miesto. Akurát sa vrátila z Nórska a ostatné roky strednej školy strávila tu v Colorado Springs, na Floride a v Californii. Vo štvrtok odchádza na výšku na Floridu. To je život :) Ale asi to nie je až také dokonalé, stále sa zoznamovať s noými ľudmi a po roku sa s nimi lúčiť. Tak či tak, je strašne zlatá a som rada, že som ju spoznala. Baby napravo, sú jej dobré kamošky, dvojičky. Viem, nevyzerá to tak :D.Aj oni su veľmi milé a celkovo som sa v ich spoločnosti cítila dobre. Každá má svoje vlastné auto. To ma mierne šokovalo. A kebyže len nejaké šrotiny ale jedna má veľkú Toyotu a druhá nejaký športiak čo si prednedávnom kúpila.
Ja & Michiah
     Zajtra sa spoločne chystáme do lunaparku  (Elitch gardens). Strašne sa teším! :) Odchádzame o 8 aby sme tam mohli byť už od otvorenia a tipujem, že tam ostaneme až do konca. Potom sa vraciame naspäť z Denveru do Colorado Springs a ideme kempovať. Priznávam sa, ešte som nikdy nekempovala, takže asi mi veríte,že som z toho celkom vo vytržení :)