Prvá (dúfam, že aj posledná) návšteva nemocnice

      Počas volejbalovej sezóny som sa ako správny športovec nezaobišla bez zranenia. Nešlo o nič vážne, iba narazené prsty. Najprv prostrednik na pravej ruke, ktorý mi páskou trénerka prilepila k druhému prstu, aby som mohla na druhý deň nastúpiť na zápas. Keď sa mi to počas tréningu stalo, mala som až čierno pred očami. Ale zápas som v pohode odohrala, dokonca sa mi lepšie podávalo než zvyčajne.:) O pár dní sa ten istý scenár zopakoval s mojím ľavým palcom. No problémom je, že už ubehli hádam 2 mesiace a stále ma pri niektorých pohyboch tie prsty bolia a navyše môj prostredník je stále mierne napuchnutý. No mierne znamená asi tak, že doteraz naň nemôžem navliecť prsteň.
     Ako som prvý krát hrala tenis, začalo ma bolieť pravé zápästie pri úderoch. Nikdy predtým som s tým nemala problém. Tak som sa po odporúčaní maminy rozhodla ísť navštíviť doktora.
      Najprv som musela zavolať do mojej poisťovne, oznámiť im, že mám zranenie. Povedali mi, že môžem navštíviť ktoréhokoľvek doktora. Tak som zavolala do najbližšieho zdravotného strediska. Bol už večer, no mali otvorené až do 7, tak ma tam Kelly odviezla. No problém nastal, keď som im predložila moju kartičku poistenca a claim form. (Dokument, ktorý som doma vytlačila z internetu. Je to v podstate potvrdenie o poistnej udalosti, ktoré musím mať vyplnené, pokiaľ chcem, aby mi všetky náklady preplatili). No toto stredisko ma odmietlo zobrať, keďže im niektoré poisťovne doteraz peniaze neposlali. Musela by som im zaplatiť 150-200 $, ktoré by mi síce poisťovňa NIEKEDY preplatila, no napriek tomu sa mi táto predstava vôbec nepozdávala. Sestričky boli také milé že obvolali všetky nemocnice v okolí a našli tú, ktorá nemala voči claim form žiadne výhrady.
      Pri okienku mi sestrička dala papier na vyplnenie. Len bežné údaje ako meno, adresa, dátum, podpis atď. Po pár minútach ma zobrali, usadili na stoličku, odmerali mi puls a na zápästie nasadili náramok.
      Presunula som sa do malej miestnosti, sadla na posteľ a  čakala na doktora, ktorý sa ma neskôr opýtal pár otázok o zranení a poslal ma na rentgen. Sestrička mi urobila zopár snímkov. Potom som spolu s Kelly sedela niekoľko minút v tej istej nemocničnej izbe čakajúc na doktora, ktorý si obzeral rentgeny. Doktor bol týpeček. Niečo na spôsob Dr. Housa, rovnako sarkastický humor, len o trošku viac priateľskejší. Povedal mi, že s mojimi kosťami je všetko v naprostom poriadku, to len tieto zranenia sa tak dlho liečia. A vraj po Vianociach to bude opäť v poriadku, tak ako predtým. No momentálne ostáva už len jeden týždeň do Vianoc, tak som zvedavá či mal pravdu a či budem môcť opäť navliecť môj prsteň. No mala by som pravdepodobne začať užívať tie lieky, čo mi predpísal, že? :D Úplne som na ne zabudla.
      Mala som štastie, že som poistená, lebo tu v Amerike to vôbec nechodí tak jednoducho ako u nás. Na Slovensku platíme väčšinou veľke prachy za zubárov, no tu to tak funguje s každým doktorom. Kelly mi vravela, že nemocnice potrebujú peniaze v prípade, ak ich niekto bude súdiť. Takže každá návšteva doktora, každý zákrok niečo stojí.
      No tak či tak, dúfam, že už sa nenaskytne ďalší dôvod navštívenia nemocnice. Bola to dobrá skúsenosť. Ale jeden krát stačilo. :)

Thanksgiving a šialenstvo s názvom BLACK FRIDAY

      Thanksgiving alebo po našom Deň Vďakyvzdania je vo všeobecnosti sviatok, pri ktorom sa v dome od rána pečie moriak, na obed sa stretne celá rodina, nažerie sa až do prasknutia a sadne v obývačke k futbalu. Nepreháňam. :D No náš spôsob oslavovania Thanksgiving bol predsa len o trošku odlišný.
       Z domu sme odchádzali ráno o 10:40. Zobudil ma budík, ináč by som dovesela vyspávala celé odpoludnie. Nechápala som, prečo musíme odchádzať na obed tak skoro. Nikdy neobedujem o 11, možno len v škole, keď som už hore od 6 rána. No moja milá rodinka si aj počas vikendov klábosi dole v kuchyni, v takýchto skorých ranných hodinách a papá raňajky. CRAZY! Ja som ich rovno vynechala a šetrila si miesto na obed. (Nakoniec tento obed pre mňa znamenal okrem raňajok aj večeru :D ).
      Ako vravím každá normálna americká rodina Deň Vďakyvzdania trávi pekne doma, prípravami obedu a zdobením príbytku vianočnou dekoráciou. (Áno,  24.november je, ako hovorí Kelly, správny čas začat s vianočnou výzdobou). No ale moja host família je akási pohodlná, nechce sa im ani variť ani po sebe upratať, tak sme sa vybrali do bufetu. No znie to sedlácky uznávam, ale v skutočnosti bufet tu v amerike znamená miesto, kde zaplatíte asi 13 dolárov a môžte sa najesť do sýtosti (čo ja dosiahnem väčšinou už pri predjedle), vybrať si z množtva jedál a zákuskov a priložiť si koľko vám len hrdlo ráči. My sme tentokrát išli do bufetu, ktorý sa nachádza na vojenskej základni. (Už som myslím že spomínala, že každý druhý je v CS vojak alebo vojak vo výslužbe. Oni tu máju ako keby také malé mestečko v meste, kde nájdete obchody, domy, bowling, plaváreň, kostoly, tenisové kurty, reštaurácie...) No vyzeralo to tam naozaj pekne, na úrovni. Ako predjedlo som si naložila krevety, cherry paradajky a inú zeleninu, obliate omáčkou. Pocit hladu bol už zahnaný, ale pokračujeme. :) Z raňajkového menu oškvarená slaninka, mini párky, kuracie nugetky a biskvit. A z hlavného jedla opäť z každého roška troška. Samozrejme slávny moriak, hovädzie, ryba, zemiaková kaša (to už jak na Slovensku) a sladký zemiak, ktorý chutil jak zákusok! Takže stačil mi len jeden hryz. A keď som už myslela, že do seba nič nevpracem, vybrala som sa s tanierom po zákusky. Tradičný Pumkin pie nesmel chýbať spolu s kopou ďalších ochutnávok. Zjedla som asi len polku z toho čo som si naložila. Mala som pocit, že o chvíľku môj žalúdok exploduje! No ale čokoládovej fontáne s jahodami, som predsa nemohla odolať! Takže posledná dávka 3 jahôd a 1 marshmellowu omočených v čokoláde. Mhhhh. :)

Moriak

     Ako si tam sedím nehybne v kresle, snažiac sa tráviť potravu a urobiť nejáke miesto pre jahody, Kelly mi oznámi že si mám radšej pohnúť, lebo máme už asi len 10 minút do odchodu. Kukám na ňu a myslím si svoje :D. To mi už len je udalosť, keď máme limitovaný čas na obed. Vraví mi, že musíme odísť, lebo prichádzajú ďalší hostia, takže treba uvoľniť stôl. _Oo_
     Domov sme prišli okolo jednej. Bola som pozvaná k susedom na TRADIČNÝ thanksgiving obed na pol 3. Okrem toho ma pozvala aj kamoška na večeru, ktorá mi v smske píše: Since you didnt eat a REAL thanksgiving dinner do you want to come over and eat with us? :). Takže za čo som vďačná? Za skvelých kamošov, ktorých som si tu našla! No ako som došla k susedom na návštevu, jedla som sa ani len nedotkla. :(  Bola som akurát tak smädná! No všetci sme posedeli pri telke, porozprávali sme sa, vyspovedali ma či máme na slovenku futbal (myslím tým ten ich americky football, nie soccer), tak vravím že nie, ale máme celkom dobrých hokejistov, alebo sme aspoň mali :D, tak som ich im vymenovala a poznali Gáborika, Budaja a Cháru. A tak sme si klebetili o všetkom možnom. V prvom rade sme sa dohadovali ako bude prebiehať Black Friday, keďže boli taký milí a ponúkli sa, že ma zoberú s nimi. Dala som si aspoň kúsok zákusku a o piatej som sa rozlúčila, prebehla cez cestu a bola opäť doma. To že som bola unavená, pravdepodobne z tolkého jedla mi hralo do kariet. Na ráno som si totižto nastavila budík na 2:20! Keď tak nad tým rozmýšlam, táto nočná hodina sa ešte ani nedá nazvať ránom. Tak som pekne zalahla do postele už o 19:30 a mala som necelých 7 hodin spánku.
      Pre tých ktorí o Black Friday nikdy nepočuli. Jedná sa o deň po Vďakyvzdaní, keď pomaly každý obchod ma veľké zľavy. Čo znamená 50% alebo aj 70% z ceny. No ako som dnes zistila, niektoré obchody (nemenovaný Tommy Hilfiger) cenovku odstrihli, nalepilli novú, a tvárili sa aké skvelé 40% zľavy majú!
      A z histórie, ako mi vysvetľovala Sarah (kadetka, ktorá k nám cez víkendy chodí na návštevu plus oprať oblečko), Black Friday je preto "čierny" lebo týmto dňom začínajú obchody opäť profitovať po dlhej dobe. V účtovníctve sú červenou farbou označované záporné hodnoty a čiernou plusové. Keďže Dňom Vďakyvdania začína vianočná sezóna, Čiernym piatkom začína predvianočná nákupná horúčka. Obchody za desaťročia prilákavajú ľudí na skvelé ceny, ktoré neskôr vcholia zľavami po Vianociach. A keď už som takto načala tú históriu, Deň Vďakyvzdania vznikol už v dávnej dobe, keď európania zakotvili na americkom kontinente a spoznali indiánov, ktorí im ukázali ako zožať obilie a iné plodiny, zúžitkovať ich a pripraviť sa na zimu. Takže európania im boli pochopiteľne za túto pomoc vďačný. Ako mi to Kelly povedala pýtam sa jej, že či z toľkej vďačnosti ich potom pozabíjali? - "V podstate", odpovedala mi. No dodala, že nikde neboli nájdené dokumenty o tom, ako to všetko v skutočnosti bolo. Toť krátka historická vsuvka. :)

      Hodinku mi trvalo pripraviť sa a o 3:20 sme vyrážali. V obchode do ktorého sme mierili som si v podstate ani neplánovala nič kúpiť, no keďže je môj Black Friday pravdepodobne len raz v živote, chcela som ho prežiť na plno. Susedia plánovali kúpiť počítač, ale ako sme sa dostali do vnútra, po asi 5 min. čakáni v 60 m rade, povedali nám, že ak chceme kúpiť nejakú zlacnenú elektroniku, musíme si vypýtať jeden z kupónov, ktoré mohli byť už minuté, keďže ľudia si preň prišli už o druhej v noci. My sme dorazili AŽ o štvrtej. No tento supermarket bol taktiež na vojenskej základni, takže ľudia boli o čosi slušnejši a civilizovanejši. Žiadne bitky sa nekonali. No pozrite sa na fotku, ktorú dnes zverejnil ďalši exchange student, ktorý bol ako väčšina nakupovať vo Walmarte. Som rada, že som sa tajekto tlačenici vyhla. 

      Okolo piatej sme sa vrátili domov, zobudili Brandona, ich syna, môjho spolužiaka v Pre calculus triede. Dali sme si kávu, ja pomarančový džús a vyrazli sme smer Denver, nákupné centrum Park Meadow. Neviem či poznáte medzi týnedžermi obľubené značky ako Hollister, Abercombie & Fitch a Aéropostale. Kamoš mi povedal, že tieto značky patria vlastne pod jedného výrobcu. Od 4 do 9 ráno bol v každom z nich výpredaj, všetko za 50%, vrátane už predtým zlacnených vecí. Takže károvanú košelu, ktorú by som normálne kúpila za 88 dolárov, som dostala za 20. Čo v prepočte znamená cca 15 euro. Keď som však bola v Londýne tento obchod ponúkal produkty za rovnaké ceny no v librách, čo znamená neporovnateľne viac eur. Takže som výhodne a hodne nakúpila, tak vám poviem. :) Potom sme sa presunuli do outletového obchodného domu Colorado Mills, ktorý mal rovnako zľavy. Kúpila som si mikinu v American Eagle (ďalši z obľúbených obchodov mojich rovesníkov v Amerike) so 40% zľavou. A ptm som nakúpila vo Victoria Secret opäť za 50% lacnejšie.

      Niektorý tento "sviatok" považujú za bláznovstvo (nie je divu, keď zopár nadšencov kempovalo už od pondelka pred bránami jedného z elektro obchodov) a vyberú sa radšej do prírody, ďaleko od náhlenia a stresu z nakupovania. No pre mňa je tento stres príjemným pocitom, jemným šteklením v bruchu :D Takže s istotou môžem oznámiť že Black Friday je rozhodne jeden najvzrušujúcejší sviatok v roku!

Moja volejbalová kariéra

      Prvá etapa, prvý trimester je za mnou. Niežeby som počítala mesiace či dni, ale športové krúžky sú rozdelené do 3 sezón, takže sa to dá ľahko odvodiť, keďže moja jesenná volejbalová sezóna skončila pred 3 týždňami. V piatok 28.októbra bol náš posledný zápas. Hrali sme dva zápasy a obidva sme prehrali. Stačilo poraziť jeden tím a postúpili by sme ďalej. Takto sme skončili v našej skupine 3. zo 16, čo si myslím, že je celkom pekné umiestnenie.
     Tento článok som začala písať už minulý týždeň, uznávam že najaktuálnejší vôbec nie je, ale chcela som ho dokončiť, v podstate zhodnotiť moju volejbalovú "kariéru" v Amerike :D
     Priznávam sa, že mi budú tie každodenné tréningy chýbať. No bola to drina. Zo školy som dennodenne chodila o 6 večer. Zo pár krát sme mali sobotňajší turnaj. To som bola preč od osmej ráno do osmej večer. Pamätám sa, ako som prišla zničená domov, s modrinami po celých kolenách, no cítila som ten pocit zadosťučinenia, že moje tvrdé pády mali zmysel a vyhrali sme.
     Hrala som v základe, bola som súčasťou tímu. No pravdupovediac prišli aj chvíle keď ma to vôbec nebavilo a bolo mi viac menej jedno či vyhráme alebo nie. Škoda, že tento pocit prišiel aj v tie posledé dôležité zápasy. Ale nejde tu len o odhodlanie viťaziť u jednotlivca ale u celého tímu. No môžem s istotou povedať, že keď sa nechcelo mne, nechcelo sa ani zvyšku tímu. Akoby sa ten postoj a nálada prenášala z jednej na druhú. Asi preto viac preferujem single športy. Čo si spackáš to máš. :)

      No našla som si zopár výborných kamarátok, kvoli ktorým sa na tie každodenné tréningy určite oplatilo chodiť. S Timeber a Alyssou si doteraz občas vyrazíme. A naša trénerka bola neskutočne milá osoba! Neučí na našej škole, takže už ju nebudem naďalej vidať a bude mi naozaj chýbať. V posledný tréning (lepšie povedané v posledný predpokladaný tréning) nám doniesla cupcakes a raz nás pozvala ku nej domov, sledovať náš prvý zápas a pohostila nás pizzou, sladkým a nápojmi. V chodbe mala mega vypchatého medveďa, ktorého zastrelil jej muž v Alijaške. Samozrejme smile & picture! ;)
     Asi najväčším sklamním bolo, keď sa jedna z najlepších hráčok, blokárka Daniel rozhodla ku koncu sezóny skončiť. Otriaslo to celým tímom. Museli sme urobiť kompletné zmeny v zostave. Trénerka postavila smečiarku Sidney na post blokára a tým pádom dostala šancu ďalšia hráčka Mikaela ktorá predtým ani nehrávala. Ono sa to povie, že volejbal je pre 6 ľudí, takže ten jeden človek až taký podstatný byť nemôže, no to neplatí v prípade ak sa jedná o kľúčového hráča. Všetko teraz mohlo byť inak. Myslím si, že to čo urobila bolo neuveriteľne sebecké a nefér voči tímu. Jej odôvodnenie odchodu bolo, že sa nezabáva a že ju nebaví hrať za školu. Tak na to mohla myslieť skôr.
   

Naša telocnična v nie veľmi preplnený zápas :D

       
     Volejbal na americkej HS sa nedá ani zďaleka porovnať s tým, ktorý som hrala minulý rok za trenčiansky klub. Náš prvý zápas bol proti najväčším rivalom školy - Sand Creek HS. Ako prvé nastúpili najmladšie hráčky v tíme JV.Vždy sme im museli prísť preukázať podboru a pomôcť. Takže pre nás, najlepšie volejbalistky to znamenalo byť v telocvični od začiatku až do konca. Čo bolo od 4 až do 8-9 večer. Záležalo koľko hier sme odohrahali. JV boli doslova amáteri. Sledovať ich bolo občas trápenie :D. Po nich nastúpil C team. To už bolo o niečom inom. Povedala by som, že niektoré hráčky sa rovnali tým našim. Zopár z nich sa k nám neskôr pridalo, keď nám chýbali baby z Varsity tímu.
      Tribúna v telocvični sa zapĺňala. Na jednej strane Vista Ridge fun zone - burácajúci študenti, vedľa nich sediaci, na vonok pokojní rodičia. Na protilahlej tribúne rovnaké osadenstvo zastupujúce Sand Creek. Pomaly sme sa išli nachystať, rozcvičiť. Trénerka predniesla zopár stratégií, ktorým som aj tak väčšinou nerozumela, ale chápajúc som prikyvovala. :) Nastúpili sme na čiary. Z mikrofónu sa ozval mužský hlas vítajúci rodičov a hlásajúci naše mená a čisla dresov. Keď zaznelo moje, ako vždy schomolené meno, ťapla som si so spokuhráčkami, poklusom prebehla k trénerkám a podala ruku coachovi Sand Creek. Krížom sme sa pochytali a otočili smerom k americkej vlajke. Zaznela hymna. Občas ju zaspievali nejaký študent či študentka. Pamätám si aj na duet, chlapec-dievča. To bol naozaj zážitok. No už som zabudla  ako to bolo v tento prvý zápas. Potom sme si popod sieť poadali ruku s každou protihráčkou. "Good luck" znelo z našich úst, no vždy som mala na mysli presný opak. :) Hra začala. Bol to neskutočný pocit! Až teraz som pochopila, prečo sa každý na tento zápas tak tešil a rozprával o tom už týždeň vopred. Keď som podávala, z tribúny znelo moje meno. Prišlo mi to divné, myslím v tom dobrom slova zmysle, veľa ľudí ma totiž v tom čase ešte nepoznalo. Nepoviem vám ako sme dopadli, radšej si to pozrite na vlastné oči. ;) Vista Ridge vs. Sand Creek.
       Sezóna trvala od 27.augusta do 28. októbra, čo znamenalo 2 mesiace zápasov. Každý týždeň po dva (utorky, štvrtky) takže celkovo zrhruba 16. Mrzelo ma, že volejbal sa na škole hrá len pár mesiacov, keď rátame aj predsezónnu prípravu. No takto mám aspoň možnosť si nejaký ten čas oddýchnuť a vo februári sa začat naplno venovať tenisu. :)

Raňajky v IHOPe pred posleným zápasom

 

Winter Camp

Pohľad z môjho domu.

     Minulý týždeň som bohvieako školu nevidela. V pondelok bol halloween ako som už spomínala, v utorok mi nebolo moc dobre, tak som nešla do školy a v stredu by som nešla tak či tak, ale cez noc nasnežilo, tak sme dostali deň voľna, tzv. snow day. :) A v piatok bol ďalší "day off", čo znamená, že iba učitelia boli v škole. Takýto predĺžený víkend sme mali zatiaľ 2-krát. Nesťažujem si. A čo sa týka snow day, každý vrátane učiteľov sa modlí aby snežilo, stači máličko a dištrikt presunie vyučovanie o 2 hodiny neskôr alebo úplne zruší. Ide o to, že asi polka školy šoféruje auto a rodičia by neboli nadšení, kebyže ich deťúrence nabúrajú. Nanešťastie je tu veľmi suché počasie, takže snow day nebýva tak často ako by bol u nás na Slovensku :).
     V piatok som takmer na celý víkend vypadla do hôr na Winter Camp, ktorý každoročne organizuje spoločnosť nazývana Young Life. Ide o kresťanskú organizáciu, ktorá má pôsobenie po celom svete. Young Life spolupracuje s deckami zo stredných škôl, pričom každá škola má svojich leadrov, vedúcich, ktorí usporiadávajú spoločné stretnutia. Takto sa stretávame každý ponelok o 19:07 v dome jedného z nich. No priznávam sa, našla som si čas zatiaľ len 2-krát. Dnes je pondelok, nemala som žiadny tréning, doma som už od tretej, no stále som sa nedostala k učeniu. A momentálne sa mi viac páči predstava pozerania seriálov a ležania v posteli. Snáď budúci týždeň.
     A ako vlastne vyzeral tento Winter Camp? Dorazilo asi 200 deciek z celého Colorada. Cena za tento víkend bola 150 dolárov, čo sa mi zdá pomerne dosť. No ja som zatiaľ neplatila ani cent, keďže vedúci mi tvrdi, že peniaze nie sú nikdy prekážkov v Young Life. Tak si vravím, prečo neísť a nevyskúšať čosi nové?

Spolubývajúce, na izbe nás bolo 18!

     Videli ste film Camp Rock? Ja som si počas týchto 3 dní pripadala pomaly ako hlavná hrdinka :D. S jediným rozdielom, že nešlo o tanečno-hudobný tábor. No ale ani to nebránilo väčšine deciek spievať a tancovať na každom kroku :) Občas som si až pripadala, že medzi nich nepatrím. Ako keby som sa nedokázala len tak bezdôvodne zabávať.V piatok večer, sobotu doobeda a večer a v nedeľu ráno sme sa všetci zišli v klubovej miestnosti, kde sme spievali pesničky ako Baby od Justina Biebra, Just The Way You Are od Bruna Marsa, Hero od Enrique Iglesiasa či I Want It That Way od Backstreet Boys. Takže pokiaľ ste si mysleli, že na kresťanskom tábore, sa spievajú iba nudné náboženské piesne boli ste na omyle:). Gitarový doprovod nám robil jeden vraj "slávny" spevák. Nikto o ňom nikdy nepočul, ale vydal album, takže asi preto ho považovali za populárneho. No môj názor je, že mu to išlo viac s tou gitarou ako so spievaním. Potom nasledovalo jeho krátke vystúpenie, vždy zaspieval asi jednu pesničku a nakoniec prišiel chlapík, ktorý nám rozprával príbehy zo života a veľmi nenúteným spôsobom jednoducho "kázal slovo božie". Priznávam sa, že v kostole väčšinou zaspávam asi po 2. minúte,  rozmýšlam nad všetkým možným a moje ucho neprijíma ani len slovko. No tento týpek mal takú mimiku, gestiku a zmysel pre humor, že ho nebolo možné nevnímať. Po pódiu sa hýbal, všetko názorne ukazoval a keď čítal z biblie, boli to len krátke úseky, ktoré v zápäti vysvetlil tak, že som porozumela aj ja, s mojou nie dokonalou angličtinou. Pravdupovediac som sa vždy naňho tešila.
     Po každej kázni sme sa všetci zatvorili na izbách a spolu s našimi leadrami sme viedli "cabin talks". V kruhu sme rozoberali najprv bežné otázky a nakoniec sme prešli k veľmi intímnym a chúlostivým témam. Asi polovica z nás sa pri rozprávaní svojich osobných príbehov rozplakala. Bola som prekvapená ako títo amíci dokážu byť úprimní.
     V sobotu po raňajkách sme mali odporúčané si obliecť "grubby clothes", oblečenie ktoré môže byť zničené a odhodené, ako vravela naša baliaca príručka. Tak som si od Paula požičala mikinu a gate, ktoré mi parádne sedeli. Jemu to je už všetko malé. Na dvore sme sa začali obhadzovať múčnymi bombami a oblapkávať penou na holenie :D Ja som celý čas stála nenápadne na okraji a snažila som sa byť neviditeľnou. Vyšlo mi to. :) Aspoň som si nemusela vystáť dlhú radu na sprchy.

Pred zoskokom

     Potom sme mali asi 4 hodinové voľno. Asi za najväčšie lákadlo som považovala "screamer". No ako to opísať? V podstate jedna veľká húpačka, z ktorej by ste si neželali padnúť. :) Ako som stála na hrane dosky, držiac rampu, dotýkala som sa zeme jedine koncami prstov. Priala som si, sa už len rýchlo pustiť a letieť, keďže táto poloha bohvieako pohodlná nebola. No musela som čakať na odpočítanie inštruktora, aby sme sa všetky tri naraz odrazili od podpery. "One, two, three, STEP!" A letíme...Srdce mi tĺklo ostošesť. Úprimne som nedôverovala všetkým tým lanám, ktoré nám mali zaručiť bezpečnosť. No ale som tu a stálo to za to. :)
      Niektorí šialenci v mrazoch obliekli plavky a mačkali sa vo vírivke. No uznajte :D.
      Ja som bola po tomto screameri taká vymrznutá, že som zaliezla do izby a študovala som na pondelnajší test z matiky.
     No a v nedeľu sme mali posledné raňajky, posledné piesne, kázeň a čakala nás 2-hodinová cesta domov.

Až ma striasa

Letíme :)

Jedáleň